Kategórie
Nezaradené

Vianoce v spomienkach

Prežiť vianočné sviatky osamelo, je veľmi smutné aj keď z vlastnej vôle. Sedíte za slávnostne prestretým stolom, ak ste si ho vôbec prestreli a podľa tradícii s taniermi pre všetkých tých, s ktorými by ste chceli za tým stolom sedieť, ale žiaľ už sú iba vo vašom srdci. Ak Vás to trápi, tak s tým niečo urobte. Vždy existuje cesta, ale prvý krok musíte urobiť Vy. Ale máme spomienky a tu sú moje ďalšie :

Bez vianočného stromčeka

Tradíciou Štedrovečernej večere v našej rodine bolo, že začínala presne o šiestej hodine prípitkom s hriatym ( hriatô tvorili ingrediencie : pálený cukor, voda, šupka z pomaranča,, klinčeky, celá škorica . Po prevarení sa zmes cez sitko vliala do špiritusu). Za prestretým stolom sedela slávnostne oblečená celá rodina (rodičia a 4 deti vo veku od 9 do 13 rokov) v polizbe, ktorá bola otvoreným priechodom spojená s kuchyňou. Nasledovala oblátka s medom, po nej opekance z kysnutého alebo zemiakového cesta s bryndzou.

Po jedle sme my deti nedočkavo utekali do obývačky k stromčeku rozsvietenému voskovými sviečkami, pozrieť si darčeky. Brat Maťo bol najrýchlejší, ale sa potkol , narazil do stolčeka a ten do stromčeka, ktorý padol a začal horieť. Otec, veliteľ dobrovoľného hasičského zboru, duchaprítomne ho začal rýchlo hasiť. My ostatní sme len zhrození stáli, neschopní pomôcť a dívali sa. Zo stromčeku ostal obhorený pahýľ, ktorý sme museli vyhodiť. Sviatočná nálada bola na bode mrazu, ale zachránené darčeky, kapustnica a vianočné koláče naladili nás späť do ducha Vianoc. Hoci sme nemali stromček aj tieto sviatky boli šťastné a veselé. Veď čo môže človek chcieť viac, ako byť s ľuďmi ktorých má rád a ktorým na ňom záleží.

Stôl v pohybe

Súrodenci už mali vlastné rodiny a pretože ja som bola sama a brat Marko (pokiaľ nemal vlastnú rodinu a pracovné povinnosti v letectve mu to dovolili), spolu s rodičmi na vianočné sviatky chodili ku mne do prenajatého jednoizbového bytu.

Charakteristickým znakom takýchto sviatkov bol stôl v pohybe. Kuchyňa bola malá a tak sme museli stolovať v izbe, ale v nej nebol stôl. Prvý krok – odložiť zo stola veci v kuchyni. Druhý – preniesť ho cez dvoje dvere a malú predizbu do izby. To si vyžadovalo správnu manipuláciu, nezmestil sa do šírky dvier a v izbe ho rozložiť. Väčšinou to bola práca mňa a oca.

Po večeri sa stôl dal do pohybu späť do kuchyne .Nemali by sme totiž miesto na spanie. V izbe bola len jedna váľanda, tá bola vyhradená pre mamu a my ostatní sme si na zem uložili epedy. Musím ešte spomenúť aj dvoch psov – boxerku Caisu a dobermaku Timu. Boli tiež súčasťou rodiny, ale boli na tom lepšie, mali vlastné pelechy😍 .

Každé ráno kolobeh stôl a epedy sa v opačnom garde opakoval. Summa summarum najpohyblivejší počas sviatkov bol stôl, ktorý najmenej trikrát za deň menil svojej miesto.

Spolupatričnosť rodiny

Deň pred Štedrým večerom ma prepustili po operácií z onkológie do domáceho liečenia . Cestovať som nemohla, nuž preto sestra Marcela s manželom a otec vdovec prišli sa o mňa postarať. Sestra sa vzdala vianočných sviatkov v kruhu rodín svojich dvoch dcér.

Doma ma už čakali koláče, sestra s ocom ich stihli napiecť (makovník, orechovník, linecké kolieska, vanilkové rožky, griláž, medovníky), naporciovaný kapor , záhorácky zemiakový šalát uložený v chladničke.

Dostala som príkaz: „Ty len lež a oddychuj. My sa o všetko postaráme.“

Neviem si predstaviť, čo by som robila bez ich pomoci. Aká by som bola bezmocná. To by boli smutné sviatky.

Nemusela som im ani ďakovať za pomoc. Bolo pre nich samozrejme, že sa prišli o mňa starať.

To je spolupatričnosť rodiny.