Kategórie
Nezaradené

Návšteva rodného mesta

Uplynul rok (ako ten čas neúprosne beží) a ja som sa opäť vybrala navštíviť moje rodisko – milovanú Banskú Štiavnicu (mesto svetového dedičstva). Tiež ju charakterizujem výrazom „mesto hore kopcom, dolu kopcom“.

Tentokrát som si zabezpečila ubytovanie s dvoma prioritami: pes a kamenné schody (prečo, o tom píšem v článku: Dovolenka so psom). Medzi „rečou“ chcela by som vidieť výraz v tvári majiteľky pri objednávke pobytu na otázku:“Aké máte schody?“

V penzión sídliacom v štyristo ročnom dome som videla v záhrade aj jeden zo siedmich divou mesta, okrem toho, že je pekne upravená a príjemne sa v nej lúštia krížovky😀.

V okolí Banskej Štiavnice nie je nič nezvyčajné vidieť pasúce sa kozy, ktoré sú uviazané o komín. Veľký výškový rozdiel a strmé svahy spôsobujú, že záhrady sú často v jednej rovine so strechou, dokonca nad jej úrovňou.

Ďalší div bol neďaleko od penziónu. Na streche jedného nízkeho domčeka bola studňa a vo vedľajšom dvore bol, naopak, komín. Išlo o netradičný pohľad, keď ľudia naberali vodu zo studne pri dymiacom komíne. Chcela som si ho odfotiť, ale žiaľ už asi neexistuje. Prekvapilo ma, že mesto nezachovalo aspoň symbolické označenie pôvodnej studne.

Ďalšie divy – Záhadné ručičky radničných hodín, Po moste sústavne tečie voda a cesta ide popod most,  Na Petra a Pavla každoročne sneží, Živé hodiny, Poschodie a prízemie si vymenili role a ďalšie svetové prvenstvá, zaujímavosti či kuriozity – navrhujem si ísť pozrieť „face to face“.

Pobyt v meste sa mi stal o niečo zaujímavejším vďaka môjmu mobilu. Dala som si ho nabiť a on sa uzamkol. Nastal problém. Mám ho nový, síce som si pamätala štyri čísla pin kódu ale nie ich poradie. Zákon schválnosti tiež fungoval, lebo sa mi stalo v piatok večer a nasledovali víkendové dni a štátny sviatok.

Rada môjho brata: „Zavolám ti Helu (kamoška, suseda),aby išla požiadať podnájomníka nech ti odpíše pin,“ bola síce výborná, ale, neviem ako Vy, ale ja, neviem žiadne telefónne čísla mojich známych. Veď načo, mám ich uložené: “ Kde? “ „No predsa v mobile.“

Keď som prišla domov, prvé čo som urobila, zapísala som si všetky potrebné telefónne čísla (aj pin) do malého notesu, ktorý budem mať vždy v kabelke.

Prežila som štyri dni bez telefón a dá sa to. Jedine čo mi vadilo, že som nevedela ani koľko je hodín (načo by som si ich vzala, veď čas mám aj v mobile) 🤨 a nemohla som si fotiť zaujímavé zákutia mesta (nevadí, veď ešte určite pôjdem do Štiavnice).

Navštíviť múzea, zámky či známe Trojičné námestie ma nelákalo . Chodila som po uličkách z detstva a bola som príjemne prekvapená aká zmena sa s nimi stala. Prišlo mi ľúto, že podľa môjho názoru Bratislava nedostatočne dbá na dodržovanie historického charakteru mesta (i ked vidieť zlepšenie) , čo v Štiavnici je presne naopak.

Penzión nemá reštauráciu, iba vybavenú kuchynku, na vlastnú prípravu jedla. Ja nerada varím doma a ešte menej rada na dovolenke , preto som sa stravovala v reštauráciách. Najčastejšie som obedovala „U Mateja“ (z úcty k môjmu ocovi Matejovi, štiavnickému hodinárskemu majstrovi, ktorý celý svoj život opravoval Štiavničanom hodiny, hodinky.) Jedla som v nej výborné bryndzové halušky a guláš z diviny s knedľou, ktorá bola opražená a tým chrumkavá.

Navštívila som aj Počúvadlianske jazero (jeden z 24 tajchov v okolí mesta). Bola tam akcia varenia gulášov z rôznych surovín . Ochutnala som guláš kutle = držky. Pripomenul mi detstvo. Prvý krát som ho jedla asi sedemročná v rómskej rodine . Bývali neďaleko od nás pod Paradajsom (vrch v Štiavnických vrchoch). Chodila som sa k ním hrávať. Varili ho vonku v kotle. To bolo asi pre mňa dieťa zvláštne, lebo veď mamička vždy varila v kuchyni na sporáku a to zvláštne mäso. (Čo všetko máme uložené v pamäti).

Za sedem dní pobytu som nestihla posedieť na kávičke vo väčšine svojráznych kaviarničkách, navštíviť všetky plánované miesta. To sa ani nedá, najmä vtedy keď chcete cítiť atmosféru a históriu mesta.

Na záver jeden špás štiavnického Nácka:

Nácko s Lojzom zvážajú z Paradajzu drevo. Nácko vzadu hamuje, no fúra sa podozrivo rozbieha. Preľakaný Lojzo kričí na Nácka: „Nože brzdi poriadne, veď nás ten voz zahluší!“ „Akých, že nás, veď ja idem za vozom!“, nedá sa Nácko vyrušiť.