My ľudia máme dar, a to je schopnosť dorozumievať sa. Pomocou nej si navzájom odovzdávame dôležité informácie slovami alebo bez slov. Preto si niektorí ľudia myslia, že dorozumievať sa je dané iba ľuďom.
Ale výskumy ukazujú, že aj zvieratá si vymieňajú informácie takým zložitým spôsobom, že to ľudí často udivuje. Áno, „rozprávajú“, nie však pomocou slov.
Vrany

Na ranných prechádzkach so psom Guľkou ma často sledujú vrany. Vyjdem z domu a na zábradlí sedí vrana (Ako vie kedy ráno vychádzam?) Nechá prejsť psa (Ako vie, že nie je pre ňu nebezpečná?) aj mňa a ona sedí a čaká. Hodím jej piškótu a ona si ju vezme. Keď vyjdem z chodníka na cestu, tam čakajú 4 vrany. Ak si ich nevšimnem, preletí mi jedna z nich blízko mojej hlavy, akoby ma upozorňovala: „Halo tu sme!“ Hodím 4 piškóty. Jedna vrana ostane sedieť na streche domu, dáva pozor. Dve vrany si zoberú po jednej piškóte a štvrtá zoberie do zobáku 2 piškóty a vyletí s nimi k strážkyni a rozdelí sa s ňou o potravu. (Ako sa dorozumievajú?)
Varovanie:
Catherine Sevčenková z organizácie Diva Crows vo Virgínii varuje: „Nikdy nebuďte na vrany zlí. Nielenže si pamätajú tváre, ale učia svojich potomkov, na koho si majú dávať pozor.“ Pamätajú si aj na tých, ktorí k nim boli láskaví a odovzdávajú tieto informácie ďalej, pričom dokonca prinášajú ako poďakovanie aj kamienky alebo iné drobné predmety.
Líška a jeleň
Rozprával mi známy: „V noci som sa vracal domov autom po ceste idúcej cez les, keď som zrazu asi na dva metre predo mnou uvidel v svetlách auta prechádzať cez cestu jeleňa s veľkými parohami s hrdzavou líškou. Zastavil som a s údivom som počkal, kým neprešli. Išli svorne ako priatelia. Ľutujem, že som nemal po ruke fotoaparát, aby som to zvečnil.“ (Ako , kedy a prečo sa dohodli jeleň a líška, že si pomôžu pri prechode cez cestu?)
Psi a lane
Môj zaujímavý zážitok. Vtedy som mala dvoch psov: sučku dobermana a boxera. Sú to plemená, ktoré patria medzi služobné a strážne psi. Kráčala som skoro ráno po úzkom chodníku , psi bez vôdzky predo mnou. Vyšli z úzkeho chodníka a zrazu zastali. Pridala som do kroku, zvedavá, čo zbadali. Na ceste asi dva meter pred nimi stáli dve lane. Štvorica sa bez pohnutia pozerala na seba. Zľakla som sa: „Čo urobím, ked ich psi napadnú.“ Po malej chvíli sa dvojice otočili a spokojne bez paniky išli každá svojim smerom.( Čo si povedali, že vedeli, že sa nič nestane a ako si to povedali?)
Diviačica a človek
Jedného dňa išla priateľka s deťmi zbierať maliny. Zrazu začula pred sebou šuchot a z kríkov vyšla diviačica s šiestimi mláďatami. Priateľka zmeravela zo strachu najmä o deti. Všetci ostali stáť bez pohnutia. V rovnaký moment sa obe strany zvrtli a pomaly sa od seba vzďaľovali . Priateľka to komentovala: „Dve maminy sa bez slov dohodli, že sa budú rešpektovať.“
Medveď a pes

Priateľka Lydka ma chalupu v horách. Už vyše roka sa potuluje medvedica s dvoma malými po ich pozemku a v blízkosti chalupy. Toto leto išla letovať s novým psom, ktorého si zobrala z útulku. (Sučka Lynda má podľa vzhľadu v sebe gény poľovníckeho psa.) Hoci sú spolu krátko , citovo je na svoju paničku silno naviazaná, ale výcvik ešte nemá celkom zvládnutý.
Medvedica s tromi odrastenými mláďatami aj toto leto pravidelne okolo siedmej hodiny popoludní prichádza na pozemok. Pes je v tejto dobe zatvorený v chalupe. Stalo sa, že priateľka si chcela odfotiť svorku a otvorila okno. Kým stačila zareagovať, pes ako blesk vyskočil z okna a s brechotom bežal k medvedici, ktorá sa ihneď výstražne postavila na zadné. „Bože ak sa zaženie labou a trafí ju, mám po psovi,“ s hrôzou si pomyslela majiteľka psa a nevedela čo má robiť. Lynda so štekotom behala okolo svorky. Zrazu sa medvedica pustila na štyri, otočila sa a spolu s mláďatami majestátne odchádzala od chalupy. Pes bežal za nimi, darmo dostával signál : „K nohe.“ Po dlhšej dobe sa Lynda vrátila nezranená, spokojná domov. A medvedica. Tá prišla aj s mláďatami po nejakej dobe v ten istý deň znova k chalupe, akoby sa nič nestalo. (Čo sa odohralo medzi aktérmi udalosti?)
Aj napriek intenzívnemu výskumu sú ešte aj dnes, na úsvite tretieho milénia, prírodovedci len na začiatku chápania zvieracej reči. A potom, čo mi obyčajní ľudia?
Sci-fi
Môžu sa v budúcnosti zvieratá dorozumievať medzi sebou do takej miery, že sa budú vedieť vzoprieť ľudom?
Ak mať dušu znamená milovať, byť lojálni a vďačný, tak zvieratá sú na tom lepšie ako väčšina ľudí. – James Herriot