„Každý dar, aj keď je malý, je v skutočnosti veľký, ak je darovaný s láskou.“ – Pindar

Štedrý deň začal pre mňa nie ako obyčajný deň. Síce tiež ranným venčením psa Guľky ( o 6,30) ale vo vrecku kabáta so sušeným bravčovým uchom darčekom pre susedkinho psa Arga a v ruke s darčekom pre Lýdiu, s ktorou spolu venčíme svojich miláčikov.
Len čo som vyšla z brány na chodník, som stretla spriaznenú dušu Evičku, ktorá z taštičky vybrala pre mňa darček.

Deň sa začal fantasticky.
Aj Lýdia je moja spriaznená duša . Jej darček som zavesila na plot jej záhrady a tešila som sa, ako mi pri stretnutí bude prekvapená o tom rozprávať. Ale aj ja som bola prekvapená, lebo aj ona na mňa myslela a mala pre mňa darček.
A potom sa sviatočný deň začal kaziť.
Pošta mi nedoručila balík s vianočným pečivom a najmä pupákmi od mojej netere, ktoré sú tradičným jedlom v našej rodine v tento deň. Išla som si ho ráno vyzdvihnúť na poštu. Na internete som si našla informáciu, že bude otvorená. Mylná informácia, bola zatvorená.
Pri jej dverách chcejúc sa dočítať či a kedy bude otvorená sa ku mne pridala mladá žena, ktorá si chcela vyzdvihnúť list. Povedali sme si: „Chvíľu počkáme a uvidíme.“
Sadli sme si na lavičku a začali rozhovor. Ona: „Som hladná, ale mám koláčiky od brata. Idem ich zjesť. Môžem Vás ponúknuť?“ „Ďakujem, ale ja by som nemala polhodinu jesť, užila som lieky.“ Rozhovor pokračoval a ja som sa zmienila, že budem pri štedrovečernom stole sama. „Nechcete ísť k nám?“ pozvala ma . „Ďakujem za pozvanie, ale nie.“
Bola to nezvyčajná až tajomná atmosféra, mala som pocit Déjà vu.
Po informácii od vrátnika, že pošta je zatvorená, sme sa rozišli a ja nahnevaná bez balička s darčekmi som si sadla do auta. Potrebovala som spiatočkou vycúvať z parkovacieho miesta. Nedala sa zaradiť. Skúšala som to asi dvadsať minút. Neviem, či sa pokazila, alebo som ja ju nevládala správne zaradiť (moja pravá ruka je oslabená). Bola som zúfala. Uvedomila som si, že potrebujem niekoho, kto by mi auto vytlačil z miesta asi dva metre. Stála som na kopci. Ale koho, keď mesto bolo prázdne.
Usmialo sa na mňa šťastie. Popri aute po chodníku išla rodinka s kočíkom. Oslovila som ich, ale mi nerozumeli. Boli to Angličania. Začala som gestikuláciou ukazovať čo potrebujem. Sympatický muž stredného veku mi odtlačil auto, aby mi stačilo iba zaradiť jednotku (dalo mu to zabrať). Po rozbehnutí auta smerom vpred , som mu posielala pusinky. Inak som sa nevedela poďakovať.

On bol iba sám
Deň sa stal výnimočným.
Po príchode domov som sa ukľudnila a išla odniesť darčeky Hele, ktorá je tiež moja spriaznená duša viac ako tridsať rokov. Nedodržali sme pôst, dali sme si vínko, ja som ochutnala majonézový šalát (tradične ho pripravuje jej manžel) s vyprážaným rezňom. Diškurovali sme , spomínali na veci minulé, smiali sme sa. Jedným slovom bola to tak ako vždy výborná atmosféra. S darčekom od nich som išla domov.
Vždy sa teším, keď sa mi podarí dať darček, ktorý darovanému vyčarí radosť na tvári. Pri odovzdávaní darčeku mojim milým podnájomníkov sa Alenke rozžiarili očká. Chová mačku a tak dostala prsteň v tvare mačky (hlava, stred prsteňa a telo a chvost sú obtočené okolo prsta). Oni tiež na mňa nezabudli.
K štedrovečernému stolu som si sadla sama so spomienkami na mojich blízkych, v srdci s bolesťou ale aj s vďakou za všetkých ľudí dobrej vôle, ktorí ma sprevádzajú na ceste životom.
Áno – Štedrý deň bol výnimočný.
„Buďme vďační ľuďom, ktorí nás robia šťastnými; sú to milí záhradníci, vďaka ktorým kvitne naša duša.“ – Marcel Proust
