Kategórie
Nezaradené

Ja psičkárka

Áno som milovníčka psov a sú členmi mojej rodiny od môjho detstva a chvála Bohu je tomu tak aj dnes. Určite ste sa aj vy stretli s rôznymi reakciami ľudí na psov.

K  mojim ranným rituálom už 43 rokov patrí hodinu a pol trvajúca prechádzka. Je to geniálny spôsob, ako príjemne naštartovať nový deň. Človek akoby sa nabil energiou z prírody a jej priaznivý účinok na naše zdravie je všeobecne známa vec . Že ho dodržujem, za to vďačím svojim psom.

Bolo to v období keď som mala dvoch psov: boxera a dobermana (sučky). Kráčam si domov ráno okolo šiestej z prechádzky. Cítim sa výborne. Psi behajú okolo mňa, keď zbadám opitého človeka idúceho oproti mne. Nie nebol to bezdomovec ale pekne oblečený muž. Privolám psov k nohe, keď pán opilec začne vrieskať (podotýkam, že sme od neho boli najmenej tri metre): „Ženská, že sa nehanbíš chovať tie psiska.“ Odpovedala som:“Je lepšie dávať peniaze na psa, ako na chľast!“ Pokračoval ďalej v agresívnych, ústnych útokoch, ale ja som ho už nepočúvala a zabočila som na inú cestu, aby som sa mu vyhla.

Moja skúsenosť mi hovorí, že nemá význam vysvetľovať človeku, ktorý nikdy nechoval psa, ba ani žiadne iné zviera alebo má nepriateľsky postoj k ním, čo pre nás pes znamená.

Ešte jednu príhodu. Na prechádzke sa pes vyšpinil (podotýkam, že mimo cestu). Práve som si vyberala z vrecka vetrovky sáčok na zber výkalov, keď pani idúca oproti mne začala kričať: „To je nehoráznosť. Ihneď si očistite po svojom psovi.“ Hoci ma videla, že zbieram výkaly, neospravedlnila sa a ani sa nezahanbila, že bez príčiny na mňa zaútočila. Ja som nereagovala.

Vždy zbieram výkaly po svojich psoch. Myslím si, že je to moja povinnosť aj keď za psa platím dane a okrem toho mi znečistené priestranstvá vadia. „Veď platím daň za psa !“, vrieskal na mňa chlap keď som ho upozornila, že neočistil z chodníka výkaly svojho psa. Tak som ich odstránila ja. Čisté chodníky, trávniky nemajú nič spoločné s platením daní. Je nás veľa psičkárov, ktorí dbáme na to, aby po našich psoch ostali čisté ulice. Pes nie je problém, ale jeho majiteľ.

Moji psi sú na prechádzke na voľno. Samozrejme len preto, že majú zvládnuté privolanie na sto percent a chodím skoro ráno, keď je vonku málo ľudí . Dodržujem pravidlo, že psi nemajú obťažovať iných ľudí. To znamená, že keď stretávam neznámych ľudí, dávam povel k nohe. Stalo sa mi niekoľko krát, že mi dotyční povedali: „Prečo ich voláte. Ja sa nebojím, chcel (chcela) som ich len pohladkať.“ Po takomto zážitku, je deň ešte krajší.

Máme to asi v génoch, že si viac všímame, pamätáme negatívne veci, ale príroda žije v absolútnej rovnováhe a jediným tvorom, ktorý ju z tejto rovnováhy vychyľuje je človek. Toto je pravda a preto prispievajme aj k rovnováhe vo vzťahoch medzi psičkármi a nepsičkármi. Cesta je v tolerancii a zodpovednosti.

Bez zodpovedného prístupu psičkárov a tolerancie nepsičkárov symbióza spolunažívania fungovať nikdy nebude.


Kategórie
Nezaradené

Prejav lásky

Asi každý z nás prejavoval alebo mu bola prejavovaná láska rozličnými spôsobmi – slovami, pozornosťou, darmi, skutkami dotykom. Máme svoje príbehy. Niekedy nás pri prejavoch lásky zalial pocit šťastia, niekedy aj nespokojnosť. Často si tie pre nás zlomové momenty, pamätáme celý život.

Píšem o prejave lásky, o ktorom mi rozprávala moja mama z obdobia keď randili s mojim ocom.

Mama bola od svojich ôsmych rokov polosirota. Jej otec sa znova oženil a ako v rozprávke o popoluške priviedol domov macochu s dvoma dcérami a taký bol aj mamin život. Stretnúť človeka, ktorému na nej záležalo, ktorý ju mál rád bol dar z nebies.

Bývala v banskom, starobylom meste, obklopenom tajchami (jazerami) . Starý prízemný dom so šikmou škridlovou strechou (bez vodovodu, s latrínou za domom) stál v kopci, nad mestom, pod horou. Jedným zo siedmich divov mesta sú domy, ktoré sú z čelnej strany poschodové a zo zadnej sa dá vystúpiť priamo na ich často červenú strechu. Ako sa traduje, na niektoré z nich sa dá o „koch“ priviazať koza , aby sa pásla.

S mojim budúcim ocom sa zoznámila keď mala sedemnásť rokov. Kedy si prvýkrát všimli jeden druhého, to neviem. Štíhla 156 cm vysoká brunetka s hnedými očami a krásnym úsmevom. Otcovi išlo na dvadsiatku, pekný, 185 cm vysoký muž , štíhlej postavy a výbušnej, prchkej povahy.

Prečo sa zamilovaní pohádajú? Často to býva preto, aby si určité veci vyjasnili.

Mama mi nikdy nepovedala, prečo sa vlastne občas pohádali. Asi si to nepamätala a nebolo to ani dôležité. Hádky často riešila tým, že vykríkla: “ Ja sa idem utopiť!“. Vybehla z domu plačúc, bežala dolu kopcom, prebehla popri „grande“, popri plote susedovej záhrady a hore kopcom k najvyššie položenému jazeru mesta.

Otec sa rozbehol za ňou a väčšinou ju dostihol, keď už bežala hore kopcom. Objal ju a bránil jej pokračovať v behu. Myslím si, že jej pritom hovoril o svojej láske k nej. Bolo po hádke. Spolu v objatí kráčali dolu kopcom a hore kopcom domov.

Táto udalosť, ako hovorila mama, sa odohrávala aj v opačnom garde, ale otec sa k tomu nepriznával. Chlapská pýcha mu to asi nedovoľovala.

Láska im vydržala až do maminej smrti a ocovi trvala aj keď ostal sám, do jeho smrti. Žili spolu 54 rokov.

Kategórie
Nezaradené

Stačí sa len pozerať?

Dnes na rannej prechádzke so psíkom Guľkou konečne v krásnej bielej prírode som si spomenula na slová jedného z asistentov na vysokej škole. Študovala som matematiku a na cvičení, keď sme riešili príklad na tabuli, nám asistent vždy prízvukoval: „Nestačí sa len pozerať, ale treba aj vidieť.“

Keď sa nad touto radou hlbšie zamyslíte, tak je to veľmi dobrá rada.

Napríklad kúzelníci. Čo dokážu . Stačí si pozrieť americký film Podfukári 1 a 2. alebo si spomeňte na vystúpenie nejakého kúzelníka, ktorého ste pozorne sledovali a predsa nevideli ako urobil trik, že napríklad mu karta zmizla z ruky.

A čo nám uniká v bežnom živote, len preto že sa len pozeráme, ale nevidíme.

Farby v prírode. Všimli ste si koľko odtieňov napríklad zelenej farby je v lese? Mne to povedala jedna maliarka a od vtedy sa na farby v prírode pozerám úplne inak a tým sa mi otvoril pred očami úžasný farebný svet.

Tvary a obrazy. Pozerám sa na skalu vyčnievajúcu zo zeme a keď sa lepšie pozriem, vidím tvár, pozerajúcu sa na svet. A aké úžasné obrazy vytvárajú na oblohe mraky.

Niekde som sa dozvedela, že na obraz v galérii sa máme pozerať dlhšiu dobu aby sme videli jeho detaily, objavovali jeho tajomstvá. Asi aj vy máte skúsenosť s tým, že po prehliadke galérie, ste si nevedeli spomenúť, ktoré diela ste videli a to už nehovorím o schopnosti opísať niektoré z nich. Samozrejme väčšina z nás pozná slávny obraz Leonarda da Vinci Mona Liza , ale do akých podrobností?

V zamestnaní nám organizovali autobusové, sedemdňové poznávacie zájazdy. Pretože som od detstva túžila vidieť na vlastné oči obraz: Mona Liza na zájazd do Paríža som sa prihlásila medzi prvými.

Pred Louvre som priateľkám navrhla, aby sme sa rozhodli, ktorých maliarov alebo ktoré výtvarné umelecké smery chceme vidieť a išli len do tých častí galérie. V Museum Louvre v Paríži sú vystavené tisícky diel významných umelcov a za jeden deň sa nedá ich vidieť všetky. Pozrieť možno. Bola som primúdra. Videli sme veľa krásnych diel: Rembrand, Raffael, Caravaggio…..

Na spiatočnej ceste do hotela, v autobuse bol šum. Všetci si vzájomne nadšene rozprávali svoje zážitky, keď zrazu počujem slovko Mona Liza. Horor!!!!! My sme nevideli jej obraz. „Nemôžem odísť z Paríža aby som nevidela obraz da Vinciho! hovorím kamoške. „Aj ja ju chcem vidieť“, odpovedá ona. Dohodli sme sa s našou sprievodkyňou, že na druhý deň si ho pôjdeme pozrieť a potom sa pripojíme k skupine, čo najskôr, aby sme nezmeškali ďalší program. Do Louvru sme bežali o dušu. Keď sme do neho vbehli, všade sme videli informácie, šípky, kde sa nachádza obraz. Konečne som stála pred ním. Neviem povedať čo som očakávala, ale pozrela som sa na slávny obraz a musím sa priznať, že som bola sklamaná.

Teraz viem, že aj preto, že som sa len pozrela a nevidela som.

Otvárajme oči dokorán čo najčastejšie, aby sme videli nesmierne bohatý svet na povrchu veci a udalostí.

Ako by ste nazvali tento obraz?
(Rpmane, názov je ukrytý )





































Kategórie
Nezaradené

Zasmiať sa od srdca

Pred dvadsiatimi rokmi som si dala urobiť nový latkový plot. V ceste mu bránil veľký peň. Pretože sa mi peň páčil, rozhodla som sa, latky upravili tak, že ho obídu a on sa stane prirodzenou ozdobou plotu.

Peň po rokoch odhnil a ostala diera v plote. Mala som nápad: budem v nej pre radosť okoloidúcich dávať ozdoby. Prvé ozdoby si niekto zobral, ako napr. hlavu kozáka, ktorú som si voľakedy dávno kúpila v Urale (to bol obchod so suvenírmi z vtedajšieho ZSSR).

Otvor som vyložila z vnútornej strany kameňmi a na ich vrchole tróni betónová tvár. Vonkajšiu stranu zdobím vždy podľa ročných období a sviatkov. Verila som, že niekto si to všimne a možno ho to aj poteší. Najmä deti, ktoré rodičia vodia popri plote do neďalekých škôlok.

Tieto Vianočné sviatky som do okienka vložila vianočný stromček.

Každé ráno chodím popri plote so svojím psom na prechádzku. Pozriem sa na moju výzdobu a stal sa zázrak. Niekto pridal do okienka anjela. Od srdca som sa začala smiať.

Uvedomila som si, že som sa tak šťastne nezasmiala už roky.

Pocit šťastia a radosti som mala ako keby zablokovaný smutnými udalosťami, s ktorými sa za posledné štyri roky učím žiť. Neuvedomovala som si to. To, že sa niekto pridal k mojej výzdobe, mi vrátilo schopnosť smiať sa od srdca.

Je to fantastické, lebo pribúdajú ďalšie ozdoby.
Kategórie
Nezaradené

Vianoce – minulosť, súčasnosť.

Najradostnejšie

Mala som asi štyri roky. Vtedy sme bývali štyri deti s rodičmi v jednej izbe s právom používať pol kuchyne v starom baníckom dome. Nemali sme veľa peňazí a ja som túžila dostať pod stromček bábiku. Večerali sme pri stole v kuchyni. Zrazu začalo hrať v izbe rádio. „Prišiel Ježiško“ povedal otec. Vyskočili sme od stola a ponáhľali sa do izby. Všetci si našli svoje darčeky, len ja som márne hľadala ten svoj. Zúfalo som sa rozplakala. „Dobre sa pozri“ povedal mi otec. Hľadala som pod stromčekom, po izbe ale nebol nikde. „Ešte sa lepšie pozri“ usmerňoval ma otec. Pre oči plné slz som nič nevidela. Zrazu som sa pozrela na stromček a na ňom sedela tá najkrajšia bábika v modrých zamatových šatoch. Plač sa zmenil na šťastný smiech.

Najstresujúcejšie

Vianočné sviatky som často prežívala s rodičmi. Raz sa stalo, že po celodennej príprave štedrovečernej večere sme si zasadli k stolu. Otec zrazu hovorí mame: „Čo je Ti ?“ Zbadal na nej, že nevníma okolie a omdlieva. Roky sa liečila na diabetes. Natrel je pery medom, dal sa jej napiť. Ja som bola v takom strese, že som vôbec nedokázala reagovať. Keď sa prebrala, otec mi povedal, že sa to už mame stalo. Na druhý deň sa priznala, že celý deň nič nejedla ani nepila. Spoločná večera sa nekonala. Od tohto dňa som mamu stále kontrolovala.

Najsmutnejšie

Dva dni pred Vianocami som si priviezla vytúžené šteniatko bulteriera. Bola som si preň v Rimavskej sobote. Na sviatky , tak ako častokrát prišli rodičia ku mne. Na štedrý večer umrelo na parvovirózu (liečba nepomohla). Rodičia sa zbalili a odcestovali domov. Ostala som sama zúfala s očami plných sĺz. Stalo sa to niekoľko rokov dozadu, ale zúfalstvo, ktoré som pociťovala vtedy, ešte stále cítim.

Súčasnosť

Žijem sama a pripravovala som sa aj na čas, kedy aj počas Vianočných sviatkov to tak bude . Tohto roku sú to moje štvrté sviatky, ktoré som sama. Prijala som to. Takto som sa rozhodla. Pozývajú ma k štedrovečernému stolu : moja rodina, priatelia. Ja ale cítim, že je pre mňa lepšie zostať doma. Vlastne nie som celkom sama. Mám psa.

Moji drahí, ktorí sú v mojom srdci a v mysli pri mne

A okrem toho sú so mnou, aj keď nie fyzicky, ale v mojich myšlienkach otec, mama, Adrian, brat Marko, sestra Marcela, dlhoročná priateľka Marka.

Úprimne prajem Vám, čitateľom môjho blogu príjemné Vianočné sviatky. Verte, že ak vo Vašom srdci je láska, tak je aj okolo Vás.

Marta

Kategórie
Nezaradené

Pamäť, ako Vám funguje?

Pamäť to je záhada. Niektorí z nás svoju pamäť neriešia, iní si uvedomujú jej fungovanie. Nuž čo sa mňa týka ja mám problémy so zapamätávaním si mien.

Tie trápne situácie, keď viete, že toho človeka poznáte, dokonca sa poznáte dlhšiu dobu, ale neviete ho osloviť .

Na ranných prechádzkach s mojím psom Guľkou stretávam mladého muža. Venčí svojho psíka pravidelne tak ako ja každé ráno, približne v tú istú hodinu. Dlhé roky sa poznám aj s jeho mamou, sme skoro susedia. Vždy prehovoríme spolu aj pár slov. Samozrejme som nevedela jeho meno. Zabudla som ho. „Treba s tým niečo robiť,“ rozhodla som sa.

Jedného dňa pri stretnutí hovorím: „Ja som Marta“ a on „Ja viem.“ To som si teda nepomohla chachacha… Aj v tomto prípade platí: „Podľa seba súdim teba.“ Naivne som si myslela, že aj on si mená nepamätá.

Neostalo mi nič iné len povedať:“Prepáčte, ale zabudla som Vaše meno.“ Reagoval fantasticky. Zasmial sa a povedal: „Ja som Tomáš.“

Moja pamäť si zo mňa robí aj srandu. Mená všetkých psov, ktorých som v živote stretla, tie si pamätám.

Pre učiteľa je to ešte nepríjemnejšie. Stalo sa mi, že moja študentka mi pri zápise zápočtu do indexu povedala : „Pani doktorka, už chodím k Vám na cvičenie tri roky a Vy stále neviete ako sa volám!“

Snažila som sa svoju pamäť na mená zlepšiť. Kúpila som si knihu, ktorá uvádzala metódy na zlepšenie pamäte. Vyskúšala som niektoré odporučenia. Napríklad: Naučte sa mená. Nuž zobrala som si prezenčné listy domov a čítala som si mená a ukladal som si ich do pamäti. Dopadlo to tak, že síce som mená vedela, ale nevedela som si ich priradiť k jednotlivých študentkám. Nepomohlo to a tak som sa vždy na začiatku semestra ospravedlnila študentom, že mám problém so zapamätaním si mien.

Obdivovala som kolegyňu Vierku, ktorej študent povedal svoje meno na začiatku semestra. Celý semester s ním neprišla do kontaktu, ale keď si na jeho konci prišiel pre zápočet, oslovila ho menom.

Musím však svoju pamäť aj pochváliť. Mám výbornú pohybovú pamäť, ktorú som požívala pri výučbe aerobiku. Pamätám si situácie, udalosti, súvisle texty, pohyby.

„Čo si pamätáme, je ovplyvnené našou osobnosťou, a tak si každý pamätá niečo iné. Niekto má pamäť na tváre, iný na mená, ďalší na dátumy narodení. Zvyčajne si pamätáme udalosti, na ktorých sme citovo zainteresovaní, a zabúdame to, čomu nevenujeme dostatočnú pozornosť, alebo to pre nás nemá význam“. (Bianka Stuppacherová)

Na záver myšlienky múdrejších ľudí ako som ja:

„Ľudská pamäť je ako bludisko – veľa vecí sa tam stratia.“ Jan Werich

Sme tým, čo si pamätáme. Bez pamäti mizneme, prestávame existovať, naša minulosť je vymazaná a predsa venujeme pamäti len málo pozornosti, okrem prípadov kedy nás opustí. Robíme veľmi málo k jej precvičeniu, živeniu, posilňovaniu a ochrane. TWAIN Mark

Kategórie
Nezaradené

Drep, podrep náš každodenný

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, koľkokrát za deň si „čupnete“, „kvoknete“, zohnete sa ? Asi nie. Pritom je to veľmi často: či hladkáte psíka, či zaväzuje topánky svojmu dieťatku, či zdvíhate vec, ktorá Vám práve padla na zem, pri práci v záhrade atď. atď……

Moja kamarátka Marcela, štíhla mladá brunetka s veľkými modrozeleným očami, raz ráno zaspala do práce. Nastal zhon. Rýchlo sa osprchovala, zabalila do osušky a pred zrkadlo si začala upravovať tvár. V tom náhlení jej z rúk vypadol na zem rúž na pery. Rýchlo sa preň zohla a chcela ho zdvihnúť zo zeme. Zrazu bolesť a ostala v predklone. Začala sa vystierať pomocou rúk, držiac sa umývadla. Podarilo sa a išla aj do práce. Ale bolesť ostala niekoľko dní. Pomocou lekára, tabletiek a fyzioterapeuta sa dala do poriadku.

Veľmi ju prekvapilo, že sa to jej stalo: veď je mladá, pravidelne posilňuje, chodí behať trikrát do týždňa. Nuž mladým sa to môže stať a s pribúdajúcimi rokmi je riziko ešte vyššie.

Bolesť chrbta sa môže objaviť spojením predklonu a iných faktorov – chladné prostredie, únava, svalová nerovnováha , prudké pohyby.

Ak si chcete chrániť, šanovať chrbticu mali by ste správnej technike venovať pozornosť.

No ale ako na to?

Ja dodržujem tieto pravidlá:

nerobím rýchle pohyby (ani smerom dole , ani späť )

snažím sa vždy urobiť podrep aj keď mám dobrý predklon na vystretých nohách (dotknem sa dlaňami zeme)

nedvíham päty zo zeme

chrbát sa snažím mať vystretý (vťahujem brucho)

dbám na to aby som mala krížovú oblasť vždy zakrytú

Ak sa pozabudnem

a predsa sa zohnem na vystretých nohách, pokrčím nohy a smerom hore pomaly pomocou vystierania nôh sa vzpriamujem.

Niektorí z Vás si určite spomenú na scénku zo starého, českého, vynikajúceho filmu „Škola základ života“, kde na chodbe učiteľ telocviku vysvetľuje a ukazuje Filipovskému, ktorý mimochodom bravúrne hra „šprtoša“ triedy ako má vyzerať správne cvičený drep. Spomenuli ste si?

Posilňujem si svalovú hmotu nôh, vykonávaním drepu do 90stupňov. Drep je azda najlepším cvikom na rozvoj svalovej hmoty nôh. Prispieva k posilneniu vzpriamovačov trupu, izometricky posilňuje aj brušné svalstvo, zlepšuje kardiovaskulárny systém a tým rozvíja funkčnú silu celého tela.

Ideálne je mať vypestovaný pohybový návyk, ten sa však získava najskôr až po 3 mesiacoch, ale len ak dodržíte určité pravidlá.

Kategórie
Nezaradené

Hovor, čo cítiš…

Máme už podruhý krát nariadený zákaz vychádzania. Ja neviem ako zastaviť šírenie Covidu a tak mi neostáva nič iné len sa riadiť rozhodnutiami odborníkov a rešpektovať ich.

Rozhodla som sa brať to pozitívne, t.j. využijem čas doma na veci, ktoré odkladám už dlhý čas. Prvé na radu prišlo triedenie písomností.

Pri prezeraní starých odložených písomností som našla článok Gabriela Garcia Margueza, laureáta Nobelovej ceny z roku 1982, kolumbijského spisovateľa. Neviem kedy článok vyšiel ale pri jeho čítaní som pochopila, prečo som si ho roky nechala.

Jeho myšlienky sú nadčasové a aj dnes keď všetci prežívame obdobie boja s koronou, pripomínajú nám to, čo by malo byť pre nás najdôležitejšie.

cit.: „Povedal by som: Milujem Ťa. A nepredpokladal by som hlúpo, že predsa o tom vieš.“ Koľkí z nás robíme túto chybu?

Pocit, že nás má niekto rád, že mu na nás záleží, nám dáva silu. Keď to tak cítite povedzte tak často ako je to možné slová: mám ťa rád (-a), som rád (-a) s tebou, si pre ma dôležitý (-á),som rád (-a), že ťa poznám….. svojim partnerom, deťom, rodičom a všetkým, ktorí sú vo vašom živote dôležití.

Pozdravte pri stretnutí aj cudzieho človeka, (mladší staršieho, muž ženu…) je to prejav slušnosti, spolupatričnosti. Keď pridáte aj úsmev , deň bude nielen pre vás ale aj pre toho druhého príjemnejším.

cit.: Hovor vždy, čo cítiš a rob, čo myslíš. Ráno nie je zaručené nikomu, ani mladému, ani starému. Buď nablízku tým, ktorých miluješ a buď na nich dobrý.

Práve v dnešnej zložitej dobe by sme si mali jeho odkaz zobrať k srdcu a riadiť sa ním.

Myslite aj na to, že

Kategórie
Nezaradené

Druhá vlna Covid 19

Dnes ma pri prechádzke s novým psíkom napadla myšlienka: Ako by mi bolo dobre, keby som bola Guľkou. Samozrejme u tak dobrého majiteľa ako som ja.

Ja som Guľka

Ráno ešte pre šiestou by som zobudila paničku:“Vstávaj, je treba ísť ma vyvenčiť“. Ona ako vždy by poslúchla a rozospatá, neumytá, by kráčala so mnou do parku. Aspoň na hodinu, aby som si poriadne „prečítala noviny“ , stretla kamošov a vybehala labky.

Cez deň by som behala po záhrade, alebo ležala na gauči. V noci by som spala na posteli s paničkou.

Nemala by som ani starosti o dobré papaníčko, veď o to sa stará ona.

Nevedela by som nič o zvyšujúcich sa počtoch nakazených ľudí. Necítila by som paniku a strach z množstva informácii, či neboj dezinformácii. Nemala by som starosti o seba, svojich blízkych a priateľov. Nenosila by som rúško a nerozmýšľala o tom ako často mám chodiť nakupovať potraviny a čo je horšie či sa môžem stretnúť s rodinou alebo s priateľmi.

Nemusela by som potláčať stres – zmeny nálad, napätie, únava, podráždenosť, plač, strach, bolesti, ktoré sa každú chvíľu niekde prejavujú.

Pretože som človek a žijem v tejto ťažkej dobe s Covidom 19

so stresom sa snažím vyrovnávať používaním  osvedčených techník na odbúranie stresu, ktoré odporúčajú lekári a psychológovia:

• Dýchanie zhlboka . Vedomé dýchanie je najjednoduchší spôsob ako dosiahnuť uvoľnenie napätia a strachu.

• Oddych a dostatok spánku

• Humor a pozitívny prístup k životu . V každodennom zhone nájsť si čas na pozretie veselohry , počúvanie dobrej hudby, lúštenie krížoviek, prečítanie dobrej knihy atď… a na ľudí, ktorí vnášajú do nášho života smiech a ktorých máme radi.

•Správne stravovanie.

• Fyzická aktivita . Pomôžu športové aktivity alebo fyzická práca. Sem patrí aj pravidelná prechádzka, u mňa so psíkom, ktorá je vynikajúci prostriedok proti stresu. Dlhé a kľudné vychádzky prospievajú zdraviu, srdcu, mysli aj našej duši. Slnečné svetlo tiež pomáha.

Niekedy sa mi to darí viac, inokedy menej. Dôležité je, že sa snažím pre svoje duševné zdravie, ktoré je spojená nádoba s fyzickým zdravím niečo robiť.

Kategórie
Nezaradené

Brušné svalstvo – prečo

V predchádzajúcom príspevku píšem, že v úsilí udržať sa fit zo silových cvičení sa zameriavam najmä na posilňovanie brušného svalstva. Prečo?

Takéto brušné svalstvo je pre mňa nedosiahnuteľné. Mojim cieľom je pevné a pružné svalstvo

Na internete sa môžete dočítať:

1. brušné svaly majú zásadný podiel na spevnení tela, vytvárajú svalový korzet.

2. pokiaľ nemáte dostatočne vycvičené a spevnené brušné svalstvo, potom existuje oveľa väčšia pravdepodobnosť rôznych zranení. Laicky povedané: ten, kto má pevné brušné svaly je fyzicky odolnejší než jedinec, ktorý má ochabnuté brucho.

3. už pred mnohými rokmi starí Gréci a Rimania verili, že pevné a vypracované brucho je znakom sily a pevného zdravia. Dnes máme túto domnienku aj vedecky podloženú. Priečne pruhované brušné svaly pomáhajú podopierať vnútornosti, chránia orgány a asistujú pri výdychu. Pomáhajú udržiavať balans, zlepšujú držanie tela (Tomáš Novák).

Nuž a moje dôvody: v mladosti u mňa prevládal estetický aspekt – vždy som chcela mať ploché bruško a nikdy som ho nemala. Neviem či preto, že som plnoštíhla, či pre zlé držanie tela v čase puberty (narástli mi veľké prsia a hanbila som sa a hrbila som sa), či zlé stravovacie návyky, či genetika…….

V súčasnosti je pre mňa najdôležitejší zdravotný aspekt – okrem uvedeného viem, že pevné brušné svaly znižujú riziko problémov s chrbticou vo vyššom veku, že tvoria pevnú bariéru, dostatočne pružnú, aby umožňovala objemové zmeny čriev, močového mechúra a maternice, že tvoria svalovú oporu chrbtice, že pomáhajú predchádzať bolestiam chrbta (M. Havranová: Krok k dokonalejšiemu vzhľadu a zdraviu).

Celý svoj doterajší život som posilňovala priamy brušný sval so zameraním na jeho hornú alebo dolnú časť, nezabúdala som ani na šikmé brušné svaly. Cvičila som v stoji, v sede, v ľahu, v podpore v rôznych variáciách. Riadila som sa buď počtom opakovaní, alebo časovým limitom, ale najčastejšie „pocitom bolesti“. Vždy dbám na správnu techniku a dýchanie.

Ak máte záujem zdokonaľovať svoje bruško, môžete sa inšpirovať- Petra Brokešová: Cviky na brucho: 10 najlepších

V súčasnosti je mojim cieľom mať také silné brušné svaly, aby som sa bez pomoci dokázala posadiť na posteli a eliminovať problémy s chrbticou.

Preto cvičím sed-ľah a počas dňa kedykoľvek a kdekoľvek si spomeniem, či stojím alebo sedím na niekoľko sekúnd vedome vťahujem brucho(takzvané vákuum) a vystieram chrbát. Napríklad aj pri prechádzke so psom vťahujem brucho, plecia ťahám dole a dozadu, vystieram chrbát.

Pevnejšie a plochšie brucho – pekná postava – správne držanie tela – výborný pocit -sebavedomie.

Kategórie
Nezaradené

Musím byť „fit“ ak chcem chovať psa?

Po smrti Negri (píšem o nej v predchádzajúcich článkoch) stojím pred rozhodnutím: Môžem ešte mať psa? Dokážem sa o neho postarať? A akého psa?

Prečo? „

Lebo: 1. žijem sama 2. mám 69 rokov 3. mám dôchodok po práci v školstve (to nepotrebuje bližšie vysvetlenie).

Podľa slovníku: fit neskl. príd. m. slang. pripravený, v dobrej forme, pri sile, schopný výkonu: športovec, atlét je fit;

V každom období života človeka, má slovo „fit“ rôzne subjektívne hodnotené úrovne. Pre mňa v tejto súvislosti to znamená schopnosť postarať sa o psa.

Mám síce záhradu, ale pes potrebuje každý deň, za každého počasia ísť na prechádzku. Čo znamená pre mňa, byť schopná chôdze v trvaní jednej až dvoch hodín. Pre zdravého človeka, samozrejmosť, ale s vyšším vekom a nedajbože so zdravotnými problémami je to dar. Zatiaľ som fit a starám sa o to aby to tak bolo čo do najvyššieho môjho veku. Zdravo sa stravujem, vykonávam silové cvičenia( najmä posilňujem brušné svalstvo), cvičím tai-chi a čo najviac sa pohybujem (pri tom mi pomáhal a bude pomáhať aj pes). Držím sa hesla: „Každý krok je v prospech môjho zdravia.“ Len boj s fajčením, zatiaľ nevyhrávam.

Hľadala som odpoveď aj na otázku: „aký vek má mať môj budúci miláčik?“ Šteniatko? Vychovať ho dokážem, veď mám celoživotnú skúsenosť a naučím ho všetko čo potrebujem aby vedel o rytme nášho každodenného spolunažívania. V hlave mám aj veľké ale: „bude mi dopriate aj ho dochovať“? Rozhodla som sa pre staršieho psíka okolo štyroch rokov. Rátam s tým, že vzájomné spoznávanie bude vyžadovať čas, že si prinesie aj návyky, ktoré mi nebudú vyhovovať. Jednoducho povedané budem musieť byť láskavá, tolerantná a dôsledná. Navzájom sa budeme učiť žiť spolu. A to najdôležitejšie- nesmiem čakať od nového psíka, že bude taký ako ten predchádzajúci!

Čistokrvný alebo nie a akej veľkosti? Čistokrvný nemusí byť. Každý psík si získa naše srdce, ak ho máme otvorené. Určite už nie veľké alebo stredné plemeno. To by už mohol byť problém v kritických situáciách. Výsledok – malý psík, určite suka do 15 kg.

Ďalšia úvaha: „Mám dosť peňazí„? Áno, pretože sa držím hesla: „peňazí mám dosť, ak mám na cigarety!“ Tak budem mať aj na kvalitné žrádlo, na nákup pomôcok a najdôležitejšie (dúfam, že osud bude k nám milostivý a psík bude zdravý) na veterinára. Počítam aj s peniazmi na zaplatenie, ak to bude potrebné, za venčenie profesionálom.

Ak je psík správne vychovaný (to znamená vie chodiť na vodítku a pri nohe, na sto percent ovláda privolanie), je socializovaný a medzi nami je citové puto, tak samotné venčenie nie je problém.

Niektorí z vás určite videli video na sociálnej sieti ťažko kráčajúceho zhrbeného starého pána, opierajúceho sa o paličku, ktorý sa každý druhý krok musel zastaviť. Jeho pes vedený na remienku sa pohyboval presne podľa neho. Alebo ste stretli pri venčení starších ľudí, kráčajúcich so svojimi psí priateľmi v spoločnom rytme krokov.

Kým som dopísala tento príspevok mám už nového miláčika. O ňom na budúce.

Nakoniec ešte citát neznámeho autora: „So psom nemôže byť život pod psa.“

Kategórie
Nezaradené

život v svorke

Teraz prežívam smutné dni. Pred týždňom odišla do neba moja fenka Negra v nedožitých trinástich rokoch . Mali sme spolu krásny život. S ňou som nepoznala samotu. Dávala môjmu životu vyšší level. Najhoršia je ranná prechádzka bez nej, ale idem.

Lebo: takto mám zaužívaný harmonogram dňa

mám vytvorený pohybový návyk – ráno chôdza v prírode

mám pocit, že so mnou kráčajú všetky moje psi

Starostlivosť o ňu mi pomáhala prekonávať občasnú lenivosť, nechuť ísť von najmä keď bola zima,alebo pršalo, či snežilo, veď ona potrebovala prečítať si „noviny“ ,stretnúť sa so psíkmi a uvedomujem si, že to je prospešné aj pre moje duševné a fyzické zdravie.

Ostala si v mojom srdci

Ešte horší je návrat domov. Bolesť zo straty je u mňa ešte vyššia, lebo som ostala úplne sama. Až na krátke obdobia, vždy som mala dvoch psov. Tvorili sme trojčlennú svorku v ktorej som bola „ja vodca“ .

Keď zomrel Tobias, Negra mala už desať rokov a i keď mi odporúčali či chovatelia psov, či zverolekári priniesť jej nového kamaráta, neurobila som to. Bola v kondícii primeranej jej veku a s mladým psíkom by nevládala držať krok. Som presvedčená, že by to bolo pre ňu stresujúce.

Caisa (boxer) a Tima (doberman), Kira (bulterier) a Negra (pointerka), Negra a Tobias (zlatý retríver). Malo to svoje výhody:

  1. psi mali svojho psieho partnera aj doma
  2. nevyžadovali si odo mňa stálu pozornosť. Hrali sa spolu, klbčili sa, naháňali sa v záhrade…..
  3. neostávali sami doma, keď ich panička išla do práce.

Naučila som sa:

1.chápať a rešpektovať ich potreby (potreba hry, prechádzok……)Byť dobrým vodcom to pre mňa znamená – byť láskavá, chápajúca potreby svojich zverencov a tiež byť ich ochrancom ale rozhodovať pri dodržiavaní pravidiel a byť dôsledná.

Najobľúbenejšia hra nielen Kiry

2. poznať a rešpektovať ich vzájomnú hierarchiu. Napriklad: Caisa (boxer)rozhodovala o pelechu, Tima (doberman) si musela ľahnúť do toho, ktorý ostal voľný. Ona zase mala prim pri strážení domova. Len ona štekala a oznamovala, že sa niečo deje.

Caisa a Tima so mnou na výstave v Brne

Negra (pointer) si prvá vyberala misku so žrádlom a Tobias (zlatý retríver) , ju nechal žrať aj zo svojej porcie žrádla .On zase na rannej prechádzke opúšťal našu svorku a išiel si po svojich chodníkoch. Stávalo sa, že ak som ho dlhšie nevidela, tak som ho privolávala (hvizdom). Vtedy sa ukázal na chodníku, spravidla niekoľko metrov pred nami s výrazom“čo sa deje? Veď som tu.“ Vedel presne kde sme.

Kira (bulterier) , bola už 7 ročná, keď prišla Negra (pointerka). S jej výcvikom a výchovou som nemala žiadne problémy, lebo úlohu učiteľa mala Kira. Naučila sa od nej všetky povely a denný harmonogram nášho života. Samozrejme mňa rešpektovala ako vodcu.

3. neuprednostňovať ani jedného zo psov

Pre mňa najkrajšia siesta

4.predvídať a správne reagovať v kritických situáciach a rozumieť ich reči. K tomu mi pomohlo aj absolvovanie výcviku na cvičisku s odborným vedením, tiež literatúra. Prechádzky so svorkou na cvičisku ich naučili kde je ich miesto v svorke a mňa lepšie im porozumieť.

Žiaden pes sa nenarodí s tým, že vie, ako sa má správať v tej ktorej situácii. Je na nás, aby sme ho to naučili a viedli k tomu čo od neho očakávame. Dôležité je, aby naše očakávania a potreby psa boli v symbióze. V každej rodine sú odlišné pravidlá spolunažívania. Moje niektoré pravidlá:

  • ovládať povel „ku mne! “ na 100%
  • miesto! a zostaň! na 95%
  • sadni!, ľahni! 50%
  • rešpektovanie návštev 100%
  • nežobrať pri stole 100%
  • je povolené ležať na gauči a spať so mnou v posteli.

Celý život žijem so psami a aj po Negre príde ku mne ďalší psík. Nenahradí Negru. Ona tak ako aj ostatní psi, ktorí odišli do neba, zostane navždy v mojich spomienkach.

Kategórie
Nezaradené

Moja verzia Gombíkovej vojny

Na úvod:

1. myslím slávny, čiernobiely Francúzky film. Tí ktorí ste ho videli určite si naň pamätáte a tým ktorí ho nepoznajú, želám aby ho niekedy mali možnosť uvidieť,

2. ospravedlňujem sa , že v príspevku použijem slovo, ktoré síce je v slovenskom pravopise, ale nepovažuje sa za slušné.

Zažila som „hovnovú vojnu“. Mala som asi sedem rokov, keď sme sa dohodli s deťmi (dievča, uznávaná krásavica, s blond vlasmi a jej brat) od susedov, že si vzájomne pošleme darčeky. Nepamätám sa pri akej príležitosti. Vtedy sme bývali na kopci Paradjz v baníckom domčeku v starobylom, malebnom meste v Banskej Štiavnici. Hrávali sme sa spolu, behali po pasienkoch, pásli kozy.

Banská Štiavnica, J.V. Pituk

Ja a traja moji súrodenci sme do plechovej krabičky od čaju dali rôzne kamienky do náušníc, prsteňov a náhrdelníkov (otec bol hodinár a aj vyučený zlatník, preto mal na povale plný kufor takýchto kamienkov). Darček sme pekne zabalili a poslali adresátom po chlapcovi od susedov. Nevedeli sme sa dočkať čo dostaneme my.

Konečne darček prišiel, bol pekne zabalený. Nedočkavo sme ho rozbalili a v ňom ľudské výkaly. Veľmi nás to ranilo a sklamalo. Do dnes si to pamätám. Dovtedy sme žiadne darčeky od cudzích ľudí nedostali a zatúžili sme po odplate.

Po určitom čase sme zase navrhli vzájomné obdarovanie , ale tentokrát sme už aj my boli múdri a vložili sme do daru správny obsah.

Určite to aj ich ranilo, lebo celé sa to skončilo tak, že sme sa všetci zainteresovaní stretli u susedov na dvore. Okoloidúci mohli s údivom pozorovať vrieskajúce deti, zašpinené kade tade po tele výkalmi, s prilepenými útržkami novín na oblečení, ako každú chvíľu jedno z nich uteká s novinovým papierom do latríny (v domoch neboli toalety), vybieha a snaží sa „bombou“ trafiť súpera.

Vojna nemala víťazov, len zasmradené a špinavé deti, ktoré si museli oprať oblečenie, aby doma od rodičov nedostali výchovnú. Najbližšie miesto s vodou bol grand. Tak sme volali prameň s pitnou vodou a betónovým válovom . Bol v strede kopca na malej rovinke a k nemu si chodili pre vodu všetci usadlíci (neboli ani vodovody). Nebolo jednoduché vyprať do čista oblečenie v studenej vode a bez mydla. A ani sa nám to nepodarilo a po príchode domov sme museli s pravdou von.

Nedostali sme „výchovnú“, lebo sme sa priznali. Otec sa držal zásady, že kým sme hovorili pravdu tak nás nepotrestal.

Mala som krásne detstvo, plné pohybu v prírode za každého počasia. Všade sme chodili pešo (nemali sme ani bicykel, tobôž auto). Stále hore kopcom, dolu kopcom, hore kopcom…….

Kategórie
Nezaradené

Nemecký ovčiak – Dino

Priatelia..?

Kamarátka si kúpila Dina – nemeckého ovčiaka od policajného zboru. Mala obavy, či zvládne takého veľkého psa .Mala už vyšší vek a pred ním jej spoločníčkou bola dalmatínka. Chovateľ jej povedal: „Nemajte žiadne obavy, bude taký ako si ho vychováte a vycvičíte.“

Keď mal tri mesiace rozhodla sa dať ho na výcvik profesionálnemu cvičiteľovi na mesiac. Ja som ju od toho odhovárala:“Na 100% nebude počúvať teba ale cvičiteľa.“ Pes sa vrátil a ja by som to vyjadrila takto „Vojak v pozore, ktorý čaká na rozkaz.“ Podľa vyjadrenia majiteľky rok jej trvalo, kým ho dala do kopy, aby pochopil, že má milujúcu paničku a aj slobodnú vôľu.

Vo filme K9……

Ak nemáte záujem venovať sa športovej alebo pracovnej kynológii, ale chcete mať parťáka, ktorý Vás poslúcha a rozumiete si – vychovajte si ho sami. Obrnte sa trpezlivosťou . Naučíte sa spoznávať vzájomne celú škálu spôsobov komunikácie. Všetko na svete potrebuje svoj čas a aj výchova psa. Na internete nájde veľa metodík výcviku ako napr.: „Online psia škola“, „Pes Parťák“

Pravdu mal chovateľ. Dinko bol úžasným spoločníkom, poslúchal, ale stali sa aj kritické situácie.

Kamarátka mi rozprávala: “ Išla som domov z prechádzky s Dinkom. Išiel pekne pri nohe, na vôdzke, keď popri nás prešlo auto suseda. Ja som si nevšimla, že je v ňom aj jeho pes – nemecký ovčiak, ktorého Dinko nemal rád. Ale on ho zbadal. Zrazu ma trhol a začal prenasledovať auto. Stratila som rovnováhu, padla som na brucho a Dinko ma ťahal nejaký ten meter po asfalte, kým som v pude sebazáchovy nepustila vôdzku. Keď zistil, že auto nedobehne, vrátil sa ku mne. Našťastie, až na pár odrenín sa mi nič nestalo.“

„Na chalupe s veľkou záhradou ma často navštevoval sused. Dinko ho dobre poznal, mal ho rád, hrával sa sním. Raz sa stalo, že som išla do obchodu a nechala som ho doma. Nezamkla som, veď načo, mám strážneho psa. Sused prišiel na návštevu. Dinko ho privítal, nechal ho vojsť do chalupy. Keď sused zistil, že nie som doma, chcel odísť. Zrazu sa Dinko postavil proti nemu a vyceril výstražne zuby. Musel počkať, kým som neprišla domov a až potom mohol odísť.“

Záver: 1. pri výbere psieho plemena, starostlivo zvážte svoje potreby, životný štýl, vašu súčasnú i budúcu situáciu. Myslite aj na kritické situácie.

2. zvažujte výhody a nevýhody: šteniatko alebo dospelý pes? veľký alebo malý pes?, čistokrvný alebo kríženec?, samec alebo suka?.

Kategórie
Nezaradené

Pes, človek – diéta

Čo myslíte, môže si človek brať príklad aj zo svojho správania k psovi, ak chce byť fit a štíhlejší?

„Krása je relatívna. Je vždy v oku toho, kto ju vníma“ Macrois .

Počas môjho života som chovala psov rôznych rás. Žiaden z mojich psov nemal problémy s váhou a nebol obézný. Pri ich stravovaní som dokázala ich neprekrmovať a dbať na dostatok pohybu. A mala som aj pocit, že aj oni presne vedia čo potrebujú jesť a koľko. Napríklad: Kira – bulterierka, si sama chodila oberať slivky do záhrady, Negra – pointerka, má rada kúsok čokolády, ale nezje žiadne ovocie, Tobias – zlatý retriever nezjedol čokoládu, ale zbožňoval ovocie, Caisa – boxerka, nezjedla mrkvu, ale strúčik cesnaku jej nevadil, Tima – dobermanka mala rada bryndzové halušky….. Som dôsledná. Jedlo, ktoré dostávali navyše (ako odmenu, alebo len pre tie uprené oči) je vždy v malých dávkach.

V socializme som ich kŕmila hovädzím srdcom s vločkami, ryžou s troškou mrkvy, občas so strúčikom cesnaku. Kilo srdca stalo 10 korún. Neskôr som prešla na granule a konzervy. Objednávam si ich cez internet. Mám totiž čas, preštudovať si ich zloženie. Niekedy keď ho čítam , mám pocit, že naše zvieratá sú skoro vegetariáni, lebo niektoré krmivá majú taký malý obsah mäsových zložiek. Krmivo vyberám podľa veku psa a podľa doporučení zverolekára.

Asi do svojich tridsiatich rokov som dodržiavala veľa diet , ktoré mi okrem jojo efektu, nič dobré nedali. Vlastne dali nežiadúci a nezdravý stres. Keby nebolo tlaku médii, plných fotiek štíhlych, krásnych žien a okolia, tak by som nepatrila asi k 40% žien, ktoré by chceli vyzerať inak.

Aj keď moja hmotnosť nebola a do dnes nie je primeraná k mojej výške podľa indexov (napr. Brocov, BMI) , rozhodla som sa už žiadnu diétu neskúšať. Píšem presne hmotnosť, lebo čo sa týka fyzickej kondície tak s tou som problém nemala a ani nemám. Vládala som cvičiť a všetko robiť čo som potrebovala.

Ale rôčky pribúdajú. A Vy stále počúvate u lekára : Treba schudnúť.“ A aj keď som prijala fakt, že nikdy nebudem štíhla ako laň. Rozhodla som sa.

Keď dokážem byť zásadová pri kŕmení svojich psov, tak prečo nie aj k sebe?

V prvom rade bolo dôležité si priznať, že i keď mám pocit, že nejem veľa, nie je to tak (videla som to pri pozorovaní kamošiek na oslavách, objektívne som jedla viac) a hľadať riešenie.

Hlavnou príčinou u mňa bolo zloženie stravy.

Uvedomila som si, že síce nikto nie je dokonalý, ale ja mám problém (jasne viditeľný pri kritickom pohľade do zrkadla a čísla konfekcie) a rozhodla som sa, dať si reálne ciele:

  1. urobiť také zmeny v stravovaní, ktoré ľahko dodržím, ktoré rešpektujú moje chute a to do konca života. U mňa to znamenalo nejesť po 17,00, obmedziť konzumáciu chleba, jesť viac zeleniny a ovocia a jesť pomaly
  2. neočakávať rýchle výsledky
  3. každý deň sa čo najviac hýbať, v tom mi pomáha aj môj pes, práce doma a v záhrade. Napríklad dodržujem zásadu, že počas reklám v televízii sa postavím a idem urobiť pár krokov.

A výsledok i keď nie som „laň“ a môj index hmotnosti ešte nie je v norme, okrem dobrého pocitu, že niečo robím pre zlepšenie svojho zdravia, nepriberám a hmotnosť sa pekne pomaličky znižuje.

Kategórie
Nezaradené

O starnutí

Teraz sme obe staré. Píšem o svojom psovi pointerke Negre a o sebe. Ja budem mať 69 rokov a Negra je staršia. Ako som si prečítala v ordinácii u zverolekára, vek psa sa už nepočíta násobkom 7 ale vyšším číslom podľa váhy a veľkosti psa.Takže ona má okolo 90 ľudských rokov.

Samozrejme má zdravotné ťažkosti, tak ako ich mám aj ja. Dnes ráno ma zarazil názor známeho psičkára, ktorého sme po dlhšom čase stretli: „Ťažko chodí, to je týranie, mala by už len doma ležkať.“

Nesúhlasím. Pohyb, tak ako pre mňa, tak aj pre ňu je životne dôležitý. Tiež už mám svoje obmedzenia. Nedokážem robiť všetko a najmä nie tak ľahko ako v dobe mladosti. Podľa mňa je dôležite prijať to a sústreďovať sa na to čo všetko ešte zvládam a tešiť sa z každého dňa. Ale ja som mysliaci tvor. Za psa, ktorého som si pripútala k sebe, tak ako píše A. Exupéry v Malom princovi:! „Ty budeš navždy zodpovedný za všetko čo si skrotíš.“ som zodpovedná ja.

Je v starostlivosti zverolekára. Užíva tabletky na srdce, posilnenie organizmu, na odvodňovanie, proti bolesti a výživu na kĺby.

Na prechádzku chodíme iba ráno. Dovoľujem jej iba obmedzený a kontrolovaný pohyb, aby si zbytočne nezaťažovala srdce a ihneď sa vraciame z prechádzky, keď spozorujem, že ťažšie dýcha, alebo sa ona sama obracia smerom domov. Podľa mňa je to dôležité, aby si mohla „prečítať noviny“. Mám výhodu, mám záhradu, takže počas dňa sa v nej pohybuje podľa seba.

Neprekrmujem ju a dennú dávku jedla jej podávam v dvoch dávkach. Nechávam ju spať, oddychovať toľko, koľko sa jej žiada. Oveľa viac jej prejavujem svoju lásku, hladkaním, prihováraním.

Teším sa a som vďačná za každý deň, ktorý sme ešte spolu a som pripravená (vôbec je to možné, dá sa to?) na…

Kategórie
Nezaradené

Doberman 2 – kúpa

Ako som sľúbila v predchádzajúcom článku opíšem Vám svoj druhý pokus kúpiť si šteniatko dobermana.

Môj domáci v tom čase pracoval ako tlmočník vo vtedajšej NDR. Napísal mi, že sa spojil s chovateľom dobermanov, ktorý bol aj zverolekárom a že má na predaj sučku. Veľmi som sa potešila, hoci som musela počkať mesiac, kým on sa bude môcť vrátiť na Slovensko. Rozhodla som sa, vycestovať za ním. Chcela som sa čo najskôr stretnúť so svojim budúcim miláčikom.

Medzi tým mi prišla zlá správa, chovateľ mu oznámil: „Žiaľ nemám už voľnú sučku, všetky sú už zadané.“

Počas pobytu domáci našiel na predaj šesťmesačnú sučku boxera. Vzniklo medzi nimi puto a preto sme sa rozhodli, že si ju kúpime. Vzdala som sa svojho sna. Boxer je úžasný pes, poznala som jeho povahu, veď som už s ich chovom mala skúsenosti.

Pricestovala som na tri dni. Neviem do ktorého mesta, bolo to dávno a s menami a názvami mám problem. Súvislé texty, udalosti si pamätám, ale spomínané názvy si veľmi ťažko udržím v hlave. Rozhodli sme sa, ísť sa aj pozrieť na šteniatka dobermana. Prišli sme do rodinného domu a majiteľ nás uviedol do obývačky so slovami: „Počkajte tu, prinesieme šteniatka.“ Bolo to úžasne. Šesť šteniat so zaviazanými uškami v rámoch, ktoré mali uviazané na mašľu pod papuľkou. Mali kupírované uška. V tedy to bolo povolené.

Ako ich položili na zem, hneď sa dali do činnosti – oňuchávať a hrýzť všetko, až na jednú sučku. Tá si len sadla a všetko majestátne pozorovala. Majiteľ sa zrazu rozhodol: „Ak máte záujem, môžete si jedno šteniatko kúpiť.“ Nevedeli sme sa hneď rozhodnúť. Veď v aute sme už mali boxerku. A mať dvoch psov, o tom sme neuvažovali. Domáci dilemu rozhodol: „Ty budeš mať dobermanku a ja boxerku“. „Dobre, zoberme si túto, ktorá vyzerá byť taká kľudná. Len sedí a nič neničí.“ súhlasila som. Dostala meno Tima.

A zrazu sme sa vracali domov s dvoma psami. Bola to úžasná cesta. Sedela som na zadných sedadlách auta a z jednej strany som mala šesťmesačnú boxerku a z druhej sedem týždňovú dobermanku.

Prišli sme na hranice do Československa a nastal problém. Colníci:“Nemôžete prejsť hranice so psami, lebo nemáte potvrdenie od slovenského zverolekára, že sú psi zdraví.“ Darmo sme argumentovali, že je to nelogické lebo: po prvé – vopred sme nevedeli, že si v NDR kúpime psov, po druhé – veď zverolekár by musel dať potvrdenie na psov, ktorých vôbec neprezrel. Povolenie na vývoz psov do zahraničia sme mali z ministerstva poľnohospodárstva NDR.

Neviem čo ich tak naštvalo, či auto mercedes – šesťvalec, či starší pán cestujúci s mladou ženou, či sa iba len striktne držali nariadení.

Po dlhom dohadovaní, keď ani jedna strana nechcela ustúpiť, sme to šalamúnsky vyriešili.Zachránila nás fotografia domáceho s vládnymi činiteľmi, ktorú mu našli v peňaženke pri jej prehľadávaní.Pracoval ako súdny znalec na nemecký jazyk a tak občas tlmočil aj pre vládu. Ja som ostala na colnici so psami a domáci odišiel do blízkeho českého mesta k zverolekárovi pre potvrdenie. Lekár pochopil absurdnosť situácie a potvrdenie, že sú psi zdraví, vystavil.

A tak som sa stala majiteľkou fanstatického psa – dobermana.

PS.: V tom, že bude kľudná, som sa sakramentsky mýlila.

Kategórie
Nezaradené

Doberman

Ako som kupovala šteňa v Budapešti

Po úmrtí milovanej boxerky som sa rozhodla, že chcem byť majiteľkou dobermana. Prečítala som literatúru o tomto plemene, a charakteristika dobermana od J. Richardsona, ma utvrdila v mojom výbere.

Bolo to v období totality a chovných staníc nebola veľa. Mala som šťastie, skontaktovala som sa s chovateľom dobermanov v Budapešti. Nadviazali sme písomnú komunikáciu v nemčine. Potvrdil mi, že má šteniatko – fenku a môžem si pre ňu prísť. Dohodli sme si termín a aj spôsob platby. Slovenská koruna bola vtedy silnejšou menou ako forint, preto som časť sumy mala zaplatiť na ruku v Budapešti a ostanú časť v korunách, keď pán príde na Slovensko.

Nastal deň „D“. Síce po maďarsky viem asi dve slová, v Budapešti som nikdy nebola, ale s radosťou som nasadla do vlaku. Bola som pripravená: priateľka mi preložila list do maďarčiny s informáciou: kto som, čo chcem a v koženej taške som mala potrebné veci pre šteniatko: plienky, vôdzku, vodu mištičku, žrádlo, forinty. Pre seba nič, veď ja som nebola dôležitá.

Adresu chovateľa som našla bez problémov, bola v blízkosti stanice. Ľudia, ktorých som sa pýtala na cestu hovorili po nemecky (mala som pocit, že všetci Budapeštania ovládajú nemčinu), aspoň tí, ktorí mi pomohli.

Vyšla som na tretia poschodie, zazvonila. Otvorila mi pani, ktorá sa s udivením na mňa pozerala, môjmu vysvetľovaniu ani v slovenčine ani v nemčine nerozumela. Prišiel čas na preložený list. Vytiahla som ho z kabelky a otvorený so ho dala dáme pred oči . Rukami a mimikou tváre, mi niečo vysvetľovala a ja som len dovtípila, že mám ísť s ňou.

Neviem v ktorej časti mesta sme boli. Pamätám si len, že sme prešli cez most a prišli do záhradkárskej oblasti (aspoň ja som mala taký dojem), kde sme sa stretli s chovateľom dobermanov. Tam mal chovateľskú stanicu. Našťastie hovoril po nemecky a mohli sme sa porozprávať.

Informoval ma, že žiaľ fenku nemá, len psa. Nechápala som, prečo ma nechal prísť a vopred mi to neoznámil. Domnievam sa, že si chcel overiť, či sa jeho šteniatko dostane do dobrých rúk.

Asi som sa mu zapáčila lebo rozhodol:“Musíte sa so mnou ísť pozrieť na šteniatka z predchádzajúcich vrhov.“ Súhlasila som.

Boli sme v troch rodinách, Psi boli krásni, prívetiví ( štandard plemena som nevedela tak ohodnotiť, ani ma veľmi nezaujímal, zameraná som bola na povahu). Majitelia psom nás privítali s radosťou a chválili sa so svojimi miláčikmi. V každej rodine nás ponúkli pohárikom, na nešťastie zakaždým s iným obsahom od baracpálenky po víno. Mňa doma učili, že keď ta niekto ponúkne s niečim, slušné je to aspoň ochutnať. A tak som aj dopadla. Posledné jedlo som mala večer a už bolo poludnie nasledujúceho dňa.

Musím sa priznať: opila som sa. Nepamätám sa na to ako som zvládla cestu späť do bytu chovateľa. Zasadli sme za stôl k obedu v priestrannej izbe a okolo nás sa tmolilo päť dobermanov. Len jeden sedel v rohu miestnosti a všetko pozoroval. Majiteľ ma upozornil: „Môžete sa hrať, dotýkať všetkých psov, len toho v rohu nie. Zaútočil by“. Vysvetlil: „Som cvičiteľom služobných psov pre policajné zložky a on mi pomáha pri výcviku“.

Po dobrom obede som sa rozlúčila a vybrala sa na cestu späť. Nastúpila som do vlaku, smutná, bez šteniatka a ešte stále s promile v krvi.

Len čo sa vlak pohol, do kúpe vstúpila colníčka a žiadala odo mňa doklady. To som sa dovtípila, lebo samozrejme hovorila len po maďarsky. Dala som doklady a ona ešte stále niečo chcela. Pýtala sa čo som si kúpila. Hovorím: „Nič som si nekúpila.“ Chcela vidieť peniaze-forinty. Tak som jej ich ukázala a na moje počudovanie, ich zobrala, schovala si ich do púzdra a začala vypisovať nejaký papier. Na moje protesty mi ten papier dala do ruky a odišla.

Prišla som domov, bez peňazí, bez psíka, ale už triezva. Priatelia sa mi smiali, že takéto sa môže sťať len mne. Papier, ktorý mi miesto peňazí dala colníčka, bolo potvrdenie, že forinty mám uložené v budapeštianskej banke a môžem si ich vyzdvihnúť behom piatich rokov. Totiž platilo pravidlo, že väčšie papierové peniaze sa nesmeli vynášať za hranice.

Teraz spätne si uvedomujem, aká som bola naivná. Veď som si vôbec neoverila, za akých podmienok, môžem doviesť na Slovensko psa z iného štátu. Keď som si kúpila dobermanku v vtedajšej NDR, už som bola múdrejšia. Ale o tom v budúcom článku.

Kategórie
Nezaradené

Chôdza, jej obmeny na prechádzke so psom

Krok k zdraviu a dokonalejšiemu vzhľadu

Ja sa so psom prechádzam. Nemám rada beh. Moje telo nie je naň stavané (keď som bola mladá, som musela aj behať, ale plnoštíhle telo s päťkami prsiami ,nebolo to príjemné a teraz tie prsia ostali a telo sa ešte zväčšilo a fyzická výkonnosť klesla). Je mi jedno ako som oblečená. Hovorím tomu psie oblečenie.Čo je ale dôležite? To je správna obuv. V lete sú to kvalitné tenisky, v zime pevné, teplé, nepremokavé topánky. Stalo sa mi, že keď ma na zástavke autobusu uvidel pán, s ktorým sme sa poznali zo stretnutí so psami, reagoval: „Prepáčte, nespoznal som Vás. So psom ste tak čudne oblečená.“

Žiaľ už nie so mnou, ale bola mojim veľkým miláčikom.

Chôdza je najprirodzenejšia a najjednoduchšia forma pohybu a jej pozitívny vplyv na zdravie a zdravú myseľ, je vedecky dokázaný a jej účinnosť, môžeme ovplyvňovať. Stane sa takou náročnou akou si ju urobíte. Niekedy sa idem len poprechádzať so svojou spoločníčkou Negrou a vychutnávať si prírodu, inokedy som rozhodnutá, urobiť pre seba viac.

1. Tempo, pre ktoré sa rozhodnete môže byť mierne zaťažujúce až intenzívne zaťažujúce. Intenzitu chôdze si kontrolujte hovorovým testom. Niekedy nám naše tempo určuje náš spoločník pes.Ak nemá psík povel k nohe, doporučujem vôdzku občas držať aj v druhej ruke. Ja mám výhodu, lebo pointerka Negra ovláda privolanie na sto percent a behá na voľno. Držím sa zásady, že do kopca vždy zrýchlim krok.

2. Vzdialenosť, ktorú prejdete, môžete tiež ovplyvňovať. Čím väčšia vzdialenosť, tým väčší pozitívny vplyv nielen na Vás, ale určite sa to bude páčiť aj Vášmu psovi.

3. Rozsah pohybu paží zväčšuje účinnosť chôdze. Tak isto aj kráčanie s vysoko zdvíhanými kolenami, so závažím v rukách(nemusia to byť činky ale aj kamene, ale pre vyrovnanie záťaže, si ich treba po určitom čase v rukách vymeniť ).

4. Chôdza vzad na krátku vzdialenosť, po rovnom teréne, ktorý poznáte a ak sa dá pridržiavať zábradlia, je to bezpečnejšie.

5. Posilňovacie cvičenia, môžete vykonávať aj v prírode napríklad: drepy, doska s oporou na lavičke, priťahovanie nôh k trupu v sede na lavičke… Pri týchto cvičeniach je dôležitá technika pohybu.

Nezabúdajte na správne držanie tela. Pomôže Vám vedomé zatiahnutie brušných svalov.

Dôležité: Popri cieľavedomom uplatňovaní chôdze, využívajte na chôdzu každú príležitosť v každodennom živote.

Kategórie
Nezaradené

Človek a pes – komunikácia

Ako sa mi rozširuje slovník

Správny začiatok dňa je pre mňa vstať, obliecť sa, vziať vôdzku, pripnúť psa a ísť na prechádzku. Som ranostaj a tak idem skoro ráno. Zásadne si nedávam hudbu do uší, lebo chcem vnímať prírodu všetkými zmyslami, počúvať zvuky okolo mňa, cítiť vôňu zeme a vzduchu a mať otvorenú myseľ na rozmýšľanie.

Dnes ráno, keď som sa pozerala na svoju 13,5 ročnú pointerku Negru,ma napadlo, akú cestu sme spolu prešli, ako sa vzájomne poznáme a ako silno sme na seba naviazané.

Prvý krok je, keď si zaobstaráme šteniatko, vybrať mu meno. Ak sme sa rozhodli pre čistokrvné plemeno, má v rodokmeni už uvedené aj meno, ktoré často krát je dlhé a komplikované začínajúce na písmeno abecedy podľa poradia vrhu. Nemusíme ho rešpektovať. Rozhodnite sa podľa seba, ale nezabúdajte, že meno by malo byť jednoduché, krátke a jednoznačné. Zaistí Vám ľahšiu vzájomnú komunikáciu. Zoznam mien nájdete aj: blog.paf.sk/psie mená/.

Na základe mojej skúsenosti, prvé mesiace šteniatko oslovujem len jeho menom, bez zdrobnenín. Naučí sa rýchlejšie reagovať na svoje meno, čo je výhoda pri výcviku základných povelov. Pretože mám psa ako člena rodiny a spoločníka, stačí mi keď zvládne povely: ku mne, fuj, k nohe , sadni, ľahni, miesto, zostaň. Ostatnú vzájomnú komunikáciu prinesie čas. Tak ako ja sa učím spoznávať svojho psa aj on sa učí reagovať na mňa. Rozhodujúcu úlohu pri výcviku šteniatka , hrá dôslednosť pri vyžadovaní splnenia povelu. Príklad, nemá zmysel dávať povel „Ku mne“ ak nemôžem psa „prinútiť“ aby povel aj urobil, najmä vtedy, keď ho ešte nemá zvládnutý na sto percent. Úspech sa vo výcviku nedostaví, ak nenaučíme psíka rozdiel medzi : splnením povelu odmena (pamlsok, chválenie) a nesplnením (pokarhanie zvýšeným hlasom).

Ako idú roky vzájomného spolunažívania, rozširuje sa aj množstvo mien, môjho miláčika a slov v poveloch. Tak ako ona pozná moje nálady, správanie do malých detailov, tak aj u mňa sa prehlbuje poznanie jej reakcií na rôzne situácie. Veru neviem povedať, ktorá z nás pozná tú druhú lepšie.

Už ju neoslovujem len menom Negra ,ale podľa môjho vnútorného pocitu a danej situácie mi z úst vychádzajú mená: čurajda, frndolína, frnduľa, puťu, pupinka, ťuťulka, čuminka, bublinka, kukulka a ona na ne reaguje. Myslím, že určite nevie čo tie mená znamenajú, ale tón môjho hlasu, jej hovorí: “ že je všetko v poriadku“ a že mám ju rada. Aj povely sa menia. Napríklad miesto hvizdu – povel ku mne, pri stretnutí cudzieho človeka poviem: „Nechaj pána, pani na pokoji .“ a ona okoloidúceho ignoruje. Pri odchode z domu, k povelu „zostaň“, som pridala :“idem do práce“. Vie, že nebudem dlhšiu dobu doma a bude sama, ide na miesto a ľahne si. Povel: „Negra kvety“ jej prikazuje, odísť z daného miesta. „Negra hopinky cikaj“ – ide vykonať potrebu. Takýchto príkladov by som mohla uviesť veľa a určite ich máte aj Vy. Takáto vzájomná symbióza je úžasná avšak nie je samozrejmosťou. Najmä človek musí „priložiť ruku k dielu“, lebo pes je pripravený dávať lásku.

Myslím, že každý z nás psíčkarov je presvedčený, že psi majú určitý level myslenia a čo vieme určite, že majú dušu.

Kategórie
Nezaradené

Caisa a Tima

Ako sme našli vražednú zbraň

Tak ako každé ráno sme sa vybrali z domu tentokrát už o piatej na prechádzku. Zdolali sme kopec úzkym chodníkom a zabočili smerom ku kostolu Panny Márii Snežnej.

Psou som mala na vodítku, mali šesť mesiacov. Šteniatka ešte na privolanie nereagovali sto percentne. Obišli sme kostol zo zadnej strany, keď som zbadala kufrík, ale nikoho pri ňom. Pomyslela som si: „Asi si niekto odskočil do kríkov“. Chvíľu sme postali, ale keď sa nič nedialo rozhodla som sa pokračovať v prechádzke. Caisa s Timou ma ťahali k lipe, tak som poslúchla. Na zemi som uvidela poľovnú pušku. Čo teraz? Myslím si: „Tu ju nemôžem nechať. Čo keď ju nájdu deti , môže to byť nebezpečné“. Ešte sme niekoľko minút čakali a keď sa nikto neobjavil, vzala som pušku i kufrík a rozhodla som sa vrátiť domov.

Vtedy som bývala v podnájme a majiteľ domu bol starší, múdry človek: „Ten mi poradí čo mám robiť,“ pomyslela som si. Nebol nadšený, že ho tak skoro budím. Otvoril kufrík a tam sme našli doklady a rozhodol sa, že majiteľovi zavolá. Na moju argumentáciu: „Čo ak je to vražedná zbraň?“ reagoval: „To je to tvoje čítanie detektívok, hneď myslíš na najhoršie.“ Telefón nikto nedvíhal a tak som zavolala na políciu. Už v telefóne , kým som opisovala situáciu a nadiktovala svoju adresu som počula hovoriť: „Počkaj, našli pušku.“ Potom to začalo. Behom niekoľkých minút na našu ulicu prišli policajné autá a pretože k domu nie je prístup autom, po chodníku zhora a zdola prichádzali policajti. Mňa aj s nálezom odviezli na policajnú stanicu, zobrali mi otlačky prstov, spísali zápisnicu, nechceli mi nič povedať o čo ide a doviezli naspäť domov.

Po niekoľkých dňoch som sa dozvedela z televíznych správ, že puškou, ktorú som ja našla, zastrelili človeka. Partia poľovníkov vystúpila z vlaku a keď vyšli zo staničnej budovy, jeden z nich si len tak vystrelil a na nešťastie trafil človeka, ktorý sedel na lavičke.

Ubehlo niekoľko týždňov a môj otec sa rozhodol, že je treba vymaľovať moju izbu. Patrične sme sa obliekli a dali do práce, keď niekto zazvonil na bránke. Prišla televízia s prosbou, že chcú natočiť situáciu ako sme so psami našli pušku. Darmo som vysvetľovala, že teraz nemôžem, že mám prácu. Uhovorili ma a tak som si nahodila čisté tričko, pásikovú sukňu, prečesala vlasy, zapla feny na vodítko a išli sme. Rýchlo sme to natočili. Ja som nebola za hviezdu (nie som fotogenická) ale Tima a Caisa, tie sa správali tak , akoby sa pre kameru narodili.

Nuž aj takéto niečo sa môže stať. Aké zážitky na prechádzke so psami máte Vy?

Kategórie
Nezaradené

Ako mi pomáha pes v karanténe

Môj miláčik

Žijem sama a mám vyšší vek. Vlastne čo to píšem, veď nie som sama. Mám psa – fenku – pointenterku, ktorá je mojou spoločníčkou už trinásť a pol roka. Pointer patrí medzi poľovné plemeno stavače.

Sledujem televíziu a informácie o stave pandémie vo svete. Samozrejme to vo mne vyvoláva obavy o seba, o mojich blízkych, aká bude naša budúcnosť , čo všetko náš čaká . Zároveň keď stretávam ľudí s rúškami dáva mi to pocit uspokojenia, že väčšina ľudí nemyslí len na seba, prejavujú spolupatričnosť a že sme sa spojili v boji za ochranu zdravia nás všetkých.

Preto aj sa snažím dodržiavať doporučenia ústredného krízového štábu vlády – zdržiavať sa v priestoroch s väčším počtom ľudí, len na nevyhnutný čas. Rozhodla som sa dobrovoľne byť čo najviac doma. Krmivo pre psa si objednávať cez internet s donáškou do domu.

Potraviny pre seba, ísť kupovať raz za dva týždne. Mám šťastie, lebo som obklopená milými ľuďmi, ktorí mi drobnosti radi kúpia a donesú.

Každé ráno už o šiestej idem vyvenčiť svojho miláčika (to je povolené), ale zodpovedne voči okoliu (ja s rúškom, Negra rúško nepotrebuje. Zvieratá príroda chráni pred týmto vírusom ). Prečo tak skoro ráno? Som ranostaj a v parku stretnem len málo ľudí, väčšinou skalných psíčkarov, s ktorými sa stretávam už roky a bežcov. Považujem za dôležite, byť na čerstvom vzduchu. Posilňujem si imunitný systém a duševné zdravie. Vykonávaním pohybu – chôdze, sa zase udržujem v kondícii. 0dporúčam všetkým ľuďom ísť na prechádzku, na vzduch. Dá sa to. Či už odviesť sa autom (ak ho máte) do prírody, alebo aspoň v blízkosti bydliska sa poprechádzať. Musím sa priznať, že keby som nemala psa, neviem či by to bolo pre mňa také jednoduché, denne chodiť do prírody. Asi by som sa musela viac premáhať.

Po návrate domov sa snažím dotknúť čo najmenšieho počtu plôch a utekám si umyť ruky, samozrejme mydlom. Mám vo fľaške s rozprašovačom urobený roztok (jar, ocot a voda), ktorý aplikujem na všetky plochy .

Každý deň si doma zacvičím Tai – chi, zostavu „Guľa v rieke“, ktorá mi pomáha udržovať v dobrom stave chrbticu a kĺby. Zostava je jednoduchá, jej cvičenie mi trvá najmenej desať minút, niekedy aj viac. Prispieva aj mojej duševnej pohode. Viac o zostave v nasledujúcom článku.

Som vďačná osudu za veľa veci a medzi ne patrí aj to, že mám psa. S ňou nemám pocit samoty. Starostlivosť o ňu , mi pomáha – vytrháva ma z pochmúrnych myšlienok, núti ma k pohybu v byte, v záhrade a v neposlednom rade starať sa o seba, lebo ona ma potrebuje.

Myslím na svoju rodinu, priateľov a preto im častejšie telefonujem.

Prajem úprimne z celého srdca všetkým ľudom silu vytrvať v týchto ťažkých časoch.

Kategórie
Nezaradené

Prečo utekal – Bondy

Na fotke nie je Bondy, ale moja fena.

To bolo číslo. Hovorí sa to o ľuďoch, že majú túlavé topánky, ale o tomto boxerovi, to  platilo dvojnásobne. Jeho majiteľke, vysokoškoláčke spôsoboval starosti, chvíle strachu a bezmocnosť keď sa rozhodol ujsť z prechádzky. V tomto bol svetová jednička. Celú dobu sa tváril, že je šťastný, že je snami t.j. so svojou majiteľkou, so mnou a mojimi dvoma fenkami. Bolo to len zdanie. On totiž uspával našu ostražitosť a čakal na správu minútu. Čo minútu, sekundu a bol preč.  Začala naháňačka, privolávanie a keď sme už mali veľké nervy, tak ráčil  prísť. Samozrejme až keď bolo jasné, že majiteľka príde neskoro na prednášku alebo na seminár na Prírodovedeckej fakulte UK.

Horšie bolo, kedˇušiel  z domu. Ak Vás napadlo, že nebol milovaný, tak to nie je pravda. Celá rodina ho zbožňovala. Mali dobre oplotenú záhradu, bez dier, ale on si našiel  svoju cestičku. Skočil na strom v blízkosti plota a z konára, hop,  preskočil plot a bol voľný. Dobrodružstvo mohlo začať.

Je neuveriteľné čo ho na potulkách zaujalo. Raz jej telefonovali z obchodného centra, aby si prišla pre psa: „Váš pes sa u nás  vozí na pohyblivých schodoch!“ Alebo: Videla som Vášho psa v putike, ležať pri nohách neznámeho pána.“ Majiteľka utekala pre neho. Po jej príchode sa neráčil ani zdvihnúť, tobôž reagovať na privolanie. Darmo argumentovala, že je to jej pes. „Čo mi to hovoríte, veď Vás ani nepozná,“ ohradzoval sa pán. Keď už zúfalá, chcela odísť, tak si to Bondy rozmyslel a išiel za ňou. 

Jeden jeho útek trval celý rok. Keď už cela rodina sa zmierila s jeho stratou a oplakala ho, tak sa vrátil, ale nie domov, ale prišiel ku mne pravdepodobne za mojimi fenami. Prišla si pre neho šťastná celá rodina. Vítanie bolo fantastické. Tešil sa pes aj všetci zúčastnení.  Nikdy sme sa nedozvedeli kde bol a u koho, ale určite to boli milovníci psov lebo bolo na ňom vidieť, že mal  dobrú opateru.

Po tomto zážitku, už nikdy neušiel. Neprišli sme na to, prečo utekal. Asi ozaj len chcel spoznávať svet.

Kategórie
Nezaradené

Prvé chyby – Pes Caisa a chôdza

S boxerkou Caisou sme sa stretli, keď mala 4 psie roky a ľudských približne 28 rokov, boli sme rovesníčky. Svojho pôvodného majiteľa poslúchala na slovo a ja naivná a neznalá veci som si myslela, že to tak bude aj so mnou.

Základným povelom, ktorý musí pes ovládať je privolanie, ak chceme svojmu miláčikovi umožniť voľný pohyb. Tu som robila chyby začiatočníka. Keď odbehla a robila to rada a najmä vtedy keď zbadala iného psa, kričala som: „ku mne!“ Keď neposlúchla, zúrila som – prvá chyba. Keď konečne prišla, vytýkala som jej to, samozrejme so zvýšeným hlasom. Ona na to reagovala tak, že vždy zastala asi meter predo mnou.

Druhá chyba – bežala som za ňou a chcela som ju chytiť. Čo myslite, ak to skončilo? Vyhral pes, nedala sa chytiť. Prečítala som si múdre knihy o výcviku psov a ich rady som aj začala uplatňovať. Najprv som sa naučila ovládať seba a aj keď ma išlo roztrhnúť od zlosti, vždy som ju pochválila, že splnila rozkaz. Ak v hneve privolávate psa, on na to reaguje zvýšenou agresivitou, lebo sa na neho prenáša vaša nervozita.

Na privolanie som začala dávať signál zahvizdnutím. Osvedčilo sa mi to. Veľmi odporúčam (vo hvizde sa neprejavuje vaša nervozita) i keď si to vyžaduje dlhší a precízny výcvik.

Caisa mi určila denný režim. Ráno vstať a ísť ju venčiť.Dennými prechádzkami ma priviedla k vykonávaniu nadprirodzenejšej, lokomočnej schopnosti človeka, zdraviu prospešnej pohybovej aktivity – chôdze.

Aby chôdza mohla plniť svoju úlohu – musíte dodržať :

Prvá podmienka na udržovanie si zdravia je pravidelnosť. Tú plníte, veď chodíte každý deň.

Druhou je – cieľavedomosť, t.j. uvedomovať si, že prechádzka so psom vplýva pozitívne aj na vaše zdravie.

Treťou podmienkou je intenzita chôdze. Jednoduché.Zo začiatku vedome kráčajte kratšie úseky rýchlejšie, neskôr ich môžete predlžovať. Určite vám v tom bude pomáhať aj Váš pes. Veď občas za ním je treba zrýchliť krok.

Kráčajte, čo najviac, bude sa tešiť váš pes a aj Vy. Každý krok je prospešný Vášmu zdraviu.

Kategórie
Nezaradené psi

Prvé zážitky Pes Polina

Polina s bratom

Mala som asi štyri roky keď sme sa stretli. Ona bola tiež malinka, mala asi 4 mesiace. Spomínam na prvého psa, fenu nemeckého ovčiaka, menom Polina, ktorého som mala možnosť spoznať.

Otec ju dostal za dobrú prácu v kynologickom klube. Išiel si pre ňu vlakom. Keď uvidel, že je držaná v chlieve pre prasce a v miske na žranie má pripravené pomyje, otočil sa a išiel kúpiť kus mäsa. Okúpal ju, dal jej najesť a týmto krokom začala veľká láska medzi psom a človekom. My deti sme ju prijali s nadšením. Stala sa našou kamarátkou a starala sa o to, aby sme boli fit. Naháňali sme sa po pasienkoch , v zime nám ťahala sane, hádzali sme loptičky…

Mohli sme s ňou robiť čo sme chceli len (a pred tým nás otec varoval) sme nesmeli jej ísť do misky so žrádlom. „Keď bude žrať, nechajte ju na pokoji, lebo na Vás môže zaútočiť,“ povedal otec. Samozrejme, že každý z nás štyroch to vyskúšal. Výstražne zavrčala a to nám stačilo na to, aby sme ju rešpektovali.

Až v dospelosti som pochopila jej neuveriteľnú lásku k môjmu ocovi. Bývali sme na kopci v baníckom meste v jednej miestnosti. Ona bola uviazaná na dvore pri búde. Otec bol ešte len pod kopcom, a už štekaním oznamovala, že sa vracia domov. Stávalo sa, že sa uvolnila a večer sa rozhodla ísť za ocom a doviesť ho domov. Najčastejšie ho museli vyvolať z večerného filmového predstavenia a aj s mamou pekne spolu kráčali domov cez celé mesto do kopca k baníckemu domčeku. Pes šťastný, že sú spolu, poskakoval vedľa nich.

Usmialo sa na našu rodinu šťastie a bol nám pridelený byt v novom sídlisku. Presťahovali sme sa aj s ňou a nastali problémy so susedou, ktorej vadil pes. Otec sa rozhodol ju predať, ale ona bez neho nemohla žiť. Dvakrát sa po troch dňoch, špinavá, vyhladovaná, vrátila. My deti sme boli šťastné. Veď sme pred novými kamarátmi boli frajeri, že máme fantastického psa . Poline sme dali príkaz zostaň, utekali sme sa schovať (väčšinou sme vyliezli na vysoký strom na lúke). Hvizdli sme a sledovali ako nás stopuje a nakoniec štekotom značí.

Poslednýkrát už sa jej nepodarilo ujsť (strážila televízny vysielač). Bez milovaného pána sa stala nebezpečnou pre ľudí a tak ju usmrtili.

Ešte aj dnes po toľkých rokoch, plačem, keď si na jej osud spomínam. Nenávisť k susedke, pre ktorú sa to všetko stalo, ostala v nás deťoch až do konca jej života.

Vtedy som si to neuvedomovala, ale Polina prebudila vo mne lásku a obdiv k psom. Keď som sa osamostatnila sú psi súčasťou môjho života.

Kategórie
Nezaradené

Ahoj svet!

Vitajte vo WordPress. Toto je váš prvý článok. Upravte ho alebo zmažte a začnite písať!