
Mala som asi štyri roky keď sme sa stretli. Ona bola tiež malinka, mala asi 4 mesiace. Spomínam na prvého psa, fenu nemeckého ovčiaka, menom Polina, ktorého som mala možnosť spoznať.
Otec ju dostal za dobrú prácu v kynologickom klube. Išiel si pre ňu vlakom. Keď uvidel, že je držaná v chlieve pre prasce a v miske na žranie má pripravené pomyje, otočil sa a išiel kúpiť kus mäsa. Okúpal ju, dal jej najesť a týmto krokom začala veľká láska medzi psom a človekom. My deti sme ju prijali s nadšením. Stala sa našou kamarátkou a starala sa o to, aby sme boli fit. Naháňali sme sa po pasienkoch , v zime nám ťahala sane, hádzali sme loptičky…
Mohli sme s ňou robiť čo sme chceli len (a pred tým nás otec varoval) sme nesmeli jej ísť do misky so žrádlom. „Keď bude žrať, nechajte ju na pokoji, lebo na Vás môže zaútočiť,“ povedal otec. Samozrejme, že každý z nás štyroch to vyskúšal. Výstražne zavrčala a to nám stačilo na to, aby sme ju rešpektovali.
Až v dospelosti som pochopila jej neuveriteľnú lásku k môjmu ocovi. Bývali sme na kopci v baníckom meste v jednej miestnosti. Ona bola uviazaná na dvore pri búde. Otec bol ešte len pod kopcom, a už štekaním oznamovala, že sa vracia domov. Stávalo sa, že sa uvolnila a večer sa rozhodla ísť za ocom a doviesť ho domov. Najčastejšie ho museli vyvolať z večerného filmového predstavenia a aj s mamou pekne spolu kráčali domov cez celé mesto do kopca k baníckemu domčeku. Pes šťastný, že sú spolu, poskakoval vedľa nich.
Usmialo sa na našu rodinu šťastie a bol nám pridelený byt v novom sídlisku. Presťahovali sme sa aj s ňou a nastali problémy so susedou, ktorej vadil pes. Otec sa rozhodol ju predať, ale ona bez neho nemohla žiť. Dvakrát sa po troch dňoch, špinavá, vyhladovaná, vrátila. My deti sme boli šťastné. Veď sme pred novými kamarátmi boli frajeri, že máme fantastického psa . Poline sme dali príkaz zostaň, utekali sme sa schovať (väčšinou sme vyliezli na vysoký strom na lúke). Hvizdli sme a sledovali ako nás stopuje a nakoniec štekotom značí.
Poslednýkrát už sa jej nepodarilo ujsť (strážila televízny vysielač). Bez milovaného pána sa stala nebezpečnou pre ľudí a tak ju usmrtili.
Ešte aj dnes po toľkých rokoch, plačem, keď si na jej osud spomínam. Nenávisť k susedke, pre ktorú sa to všetko stalo, ostala v nás deťoch až do konca jej života.
Vtedy som si to neuvedomovala, ale Polina prebudila vo mne lásku a obdiv k psom. Keď som sa osamostatnila sú psi súčasťou môjho života.