Príbeh, ktorý ste začali čítať sa stal v sedemdesiatich rokoch minulého storočia .

S Máňou som sa stretla v rýchliku.. Vlak nás viezol z nášho rodiska, malého mesta do veľkého mesta – Bratislavy. Obe sme vtedy mali okolo devätnásť rokov. Ona sebavedomé, pekné, štíhle dievča s blond vlasmi padajúcimi na ramená s maturitou. Ja plnoštíhla, vysokoškoláčka.
„Načo ideš do Blavy?“ pýtam sa jej. „Idem na súd.“ „Na súd?“ divila som sa. „Áno, neuveríš čo sa mi stalo.“ a začala v kúpe rozprávať svoj zážitok.
„Asi pred polrokom som sa s kamoškou rozhodla, že pôjdeme skúsiť šťastie do veľkého mesta. Nájdeme si ubytovanie a lepšie zamestnanie. Nemali sme nič vopred dohodnuté, ale mysleli sme si, že sa nám to bez problémov podarí. Kufre sme dali do úschovni na stanici a ako prvé sme si začali hľadať ubytovanie. Prvé noci sme prespali na stanici, na javisku divadla a u náhodných známych z kaviarní v byte na treťom poschodí, z ktorého nás majiteľ kopaním do zadku a slovami – Spite na ulici, keď ste také sprosté a nechcete nám dať! – vyhodil. Boli sme už zúfale, ale nevzdávali sme sa.“
Do tohto momentu sa celé kúpe smialo a bavilo. Možno aj preto, že Máňa to rozprávala akoby o nič nešlo.
“ Štvrtý deň sme chodili od domu k domu vo vilovej štvrti mesta a pýtali sme sa, či nemajú voľnú izbu na prenájom. Zrazu sa na nás usmialo šťastie. Pred jedným z domov stál muž. -Dievčatá hľadáte nájom? – oslovil nás – Mám voľnú izbu. Môžete sa hneď nasťahovať.- Šťastné, po peripetiách predchádzajúcich nocí a konečne že sa vyspíme, utekali sme si pre batožinu a nasťahovali sme sa. Večer okolo jedenástej hodiny sme sa uložili spať do manželskej postele. Keď sme už zaspávali, zrazu niekto zaklopal na dvere. -To som ja domáci, zabudol som Vám niečo povedať.- Ja naivná, nič netušiaca, išla som mu otvoriť.
On sa Ti zrazu na mňa vrhol a chcel ma znásilniť. Vytrhla som sa mu. Začala naháňačka, cez manželskú posteľ a plačúcu kamošku ležiacu na nej a po izbe. Strhával zo mňa pyžamo. Neviem ako sa to presne stalo, ale zrazu som bola nahá a on tiež. Keď som mu napľula na k…….. ( prirodzenie), rozzúril sa, schmatol elektrický kábel a začal ma biť. Bola som v takom šoku, že som len kľačala na zemi, rukami som si chránila tvár a kričala na plačúcu kamošku, ktorá len šokovaná ležala na posteli, a skrývala sa pod perinou. Zavolaj ho k sebe, lebo ma ešte zabije. – Prestaňte. Aj ja som tu.- Podarilo sa .
Keď išiel k nej využila som to. Prehodila som si rýchlo na seba kabátik od pyžama a vyskočila som bosá cez okno do záhrady, privolať pomoc. Neďaleko bola zástavka autobusov a stáli tam aj ľudia. Keď ma zbadali začali kričať: -Volajte políciu. To je nejaká bláznivá -. Bol január a všade bol sneh. Ja som kričala: Volajte políciu, znásilnenie.
Policajná hliadka vošla so mnou do domu a prikázala nám trom sa obliecť. – Vypočúvanie bude na policajnej stanici.- Pri obliekaní jeden z policajtov uvidel môj chrbát a opýtal sa – Čím Vám to urobil? – Ja som vôbec nič necítila. Mala som celý chrbát do krvi dobitý. Ukázala som na kábel. Policajt ho vzal a začal ním muža biť a ja hlúpa som ešte kričala nech prestane.
Vrátili sme sa domov a museli sme sa priznať rodičom čo sa nám stalo. Bola som tri mesiace práceneschopná a až pri vypočúvaní som sa dozvedela, že od páchateľa ušla manželka, lebo ju fyzicky týral.
No a teraz idem na súdne pojednávanie,“ ukončila svoje rozprávanie.