Som psičkárka. Tým chcem povedať, že som nikdy nechovala mačky. Nie že by som ich nemala rada. Vlastne som ich ani nemala možnosť spoznať, lebo v mojom okolí ich nikto nechoval .
Keď sa tak zamyslím, tak prvý krát som si uvedomila, že mať mačku asi je niečo výnimočné, keď som pred mnohými rokmi stretla nemecký manželský pár pri výstupe na Veľký Rozsutec ( pohorie Mala Fatra), ktorý si na vôdzke viedol veľkého kocúra.

Posledné tri roky, mám možnosť bližšie pozorovať správanie a spoznávať charakter mačky „Bely“ žijúcej u nájomníkoch. Belu si priniesli ako mačiatko, odkiaľsi zo stredného Slovenska. Je krásna celá biela a má dvojfarebné oči. Od prvého dňa v novom domove sa pohybuje vonku. Začala sa oboznamovať najprv iba so záhradou a svoj revír rozširovala aj na širšie okolie. Cez deň sa potuluje, alebo leží na slniečku v záhrade. Večer sa vždy vracia domov a noc trávi v byte.
Je správanie voči mne. Hoci podľa mňa vie presne kto som, úplne ma ignoruje. Môžem sa jej prihovárať, nereaguje. S mojim psom Guľkou sa obchádzajú.
To sa však zmení, ked majitelia odídu na dovolenku a mám ju na starosti. Čuduj sa svete, zrazu na zavolanie príde, nechá sa pohladiť, dokonca aj mi vyskočí do lona a spokojne pradie.
Pred týždňom mi zavolala zúfalá majiteľka: „Bela neprišla večer domov. Volali sme ju, hľadali a nič. Toto sa ešte nestalo.“
Ráno sme pokračovali v hľadaní: prehľadávali sme okolie, pýtali sa susedov, či ju nevideli. Akoby sa po nej zľahla zem. Ďalší deň plný strachu. V hlavách nám sa premietali hrôzostrašné scenáre : niekto ju ukradol, zrazilo ju auto a je mŕtva, niekto jej ublížil.
My chovatelia zvieracích miláčikov ako členov rodiny, poznáme bolesť a smútok, keď nám odídu za dúhový most , ale keď neviete čo sa s vašim zvieratkom stalo, tá beznádej, to je ešte horšie.
Prešiel ďalší deň a nič.
Zrazu večer okolo pol jedenástej vyhladovaná Bela prišla domov. „Hurá“ kameň ktorý nám odpadol od srdca určite spôsobil malé zemetrasenie.
„Kde bola, u koho? Vrátil ju únosca?“ dohadovali sme sa.
Dozvedeli sme sa aj Belin príbeh. Vbehla do blízkeho činžiaku (zvedavec, chcela si ho asi pozrieť), automatické dvere sa zavreli a ostala uväznená. Po dvoch dňoch vo väzení, ju započula mňaukať dcéra mojej kamarátky Lenka a našla ju v pivničných priestoroch a vypustila ju von. Behom pár minút sa už ohlasovala pred oknom svojich majiteľov.
Prajem nám všetkým, aby sme zažívali čo najviac šťastných koncov.