Sedím s neterkou, peknou mladou ženou na terase v historickom centre Bratislavy. Vychutnávam si večernú atmosféru mesta. Príjemné posedenie občas narúšajú vedľa sediaci mladí muži svojimi hlasnými pokrikmi na okoloidúcich kamarátov. Nuž čo, aj to patrí k večernému mestu.
Popíjame vínko a diškurujeme. Neter:“Zajtra idem do Banskej Bystrici za synom.“ „Ako cestuješ?“ pýtam sa. „Mám v mobile aplikáciu, pomocou ktorej požiadam o zvezenie.“
O takejto aplikácii som do tohto času nevedela. Vlastne nepoznám aplikácie. Môj mobil používam iba na telefonovanie a posielanie správ. Vlastne ešte na fotenie. Najčastejšie fotím svoju „zdravotnú sestru“ sučku Guľku.
Ako sa časy menia. Asi aj dnes sú ľudia, ktorí cestujú stopom, ale v období mojej mladosti bolo stopovanie jedinou možnosťou ako lacno , vlastne zadarmo cestovať i keď to nebolo bez rizika.
Spomenula som si na svojho kolegu (krásny blondiak s modrými očami, vyšportovaná štíhla postava), ktorý stopom cestoval na Francúzsku riviéru. Mal to premyslené. Chodil po pláži oblečený ako na tenis a samozrejme s tenisovou raketou (mimochodom dobre hral tenis). Rozprával:“Zoznámil som sa s veľa ľuďmi, ktorí ma nielen pohostili ale dokonca aj ubytovali na niekoľko nocí. Užil som si riviéru, zahral som si tenis v kluboch, do ktorých by mi nedovolili ani vojsť a nič ma to nestálo.“
Ja som sa hanbila stopovať, vlastne neviem ani prečo. Stalo sa mi, že som ale nemala inú možnosť. Cestovala som do Bratislavy a vystúpila som na zástavke, žiaľ na ktorej nezastavovali diaľkové autobusy. Čo teraz. Jedine stopnúť si auto a odviesť sa na zástavku diaľkových autobusov. Míňalo ma veľa aut, ale nezastavili. Asi ich odrádzal veľký kufor a veľký luster, ktoré som niesla. Hurá! Konečne zastavilo staršie auto 🚗 a ja som šťastná nasadla. Zrazu ma pochytil strach. Šofér nevyzeral dôveryhodne a vnútro auta bolo špinavé. !“Čo urobím, keby bolo zle?“ rozmýšľala som. Vtedy som bola mladá a „pekná“. „Vyskočím z auta a vykašlem sa na batožinu.“ Pozriem na dvere a tie nemali páčku na otváranie dverí.😲 Pochytil ma ešte väčší strach a aj preto, že šofér so mnou nekomunikoval. Všetko dobre dopadlo. Krivdila som ochotnému pánovi. Doviezol ma na zástavku bez problémov.
Ale k mobilom.
Išla som do nákupného centra a musela som zaparkovať v podzemných garážach. Pretože sa mi už raz stalo, že som svoje auto hľadala pomocou dvoch ochotných mužov asi trištvrte hodiny, chcela som si zapísať parkovacie údaje C09. Nemala som pero ani ceruzku. Pri nákupe som si celý čas opakovala C09.👀 Celý čas som bola v strese.
Rozprávala som o tomto zážitku priateľkám a tie reagovali: „Prečo si si ten údaj neodfotila?“ „Nenapadlo ma to,“ odpovedala som.
Mobilné telefóny sa už stali neodmysliteľnou súčasťou nášho života. Nezmenili len spôsob našej komunikácie, ale zásadne ovplyvnili celý náš život.
Dočítala som sa, že až 40% populácie má Nomofóbiu – závislosť na mobilnom telefóne.

Chvalabohu mne to nehrozí, ale na druhej strane si uvedomujem, že nepoužívam mobil aj v situáciách, kedy mi môže zjednodušiť ich riešenie alebo aj pomôcť.
Takže, tak ako pri väčšine vecí všetko s mierou.